ECAV Ružomberok

Luk 15, 25 – 32,
Piesne: 186, 236, 203, 498, A - 54

Milé sestry a bratia! Bolo to asi pred mesiacom, keď sme si čítali a zároveň rozmýšľali nad prvou časťou tohto podobenstva, ktoré nie je len o jednom stratenom synovi, ale o dvoch stratených. O dvoch synoch, ktorí majú problém so svojím otcom.

Väčšia časť je venovaná mladšiemu synovi, ktorý sa rozhodol, že odíde od otca, prehajdákal otcov majetok a ako pastier svíň dosiahol svoje dno. Ponížený sa vracia do otcovského domu prosiť o prijatie.

Vieme, ako to dopadlo. Z pohľadu syna nad očakávanie. Jeho otec nečakal na jeho prejavy ľútosti a ospravedlnenie, skôr ako sa jeho syn stihol spamätať a spomenúť si na to, čo to vlastne chcel svojmu otcovi povedať, ocitol sa v náručí svojho milujúceho otca. Dostáva nové rúcho a začína sa hostina na počesť návratu toho, ktorý bol stratený.

Tá dnešná časť podobenstva hovorí o tých, ktorí síce pracujú v otcovom dome, ale aj tak sú na míle vzdialení od otcovho srdca. Možno je to práve o nás, ktorí žijeme v otcovom dome, ale nevieme sa tešiť z toho, z čoho sa teší náš otec.

Teraz máme pred sebou toho staršieho syna. Ten prichádza z poľa domov a z otcovho domu počuje hudbu a tanec. Možno sa pýtal :“Čo významné sa mohlo stať? Stal sa snáď otec starostom? Alebo sme zdedili nejaké veľké dedičstvo, či vyhrali v Lotte? Alebo sme dostali vzácnu návštevu?“

Návrat strateného brata – to by bol posledný dôvod k oslave, ktorý by mu prišiel na um. Zavolal si teda jedného zo sluhov a vyzvedá, čo sa to deje. Ten mu to vyrozpráva... Čítame si: nato sa rozhneval a nechcel vojsť do domu. Bol nahnevaný na otca, pretože otcov čin sa mu zdal nespravodlivý.

A vlastne mal pravdu. Z ľudského pohľadu to nebolo spravodlivé, pretože milosť, ktorej sa stratenému synovi dostalo nie je o spravodlivosti. Bol to úder pod pás ľudskej spravodlivosti, kde platí dobro za dobré, ale aj oko za oko, zub za zub.

Pre staršieho syna je milosť opovrhnutia hodným slovom. Nevidí dôvod, prečo by otec mal byť milosrdný voči jeho nespratnému bratovi. A tak je pohoršený a nahnevaný, keď počuje, že otec dokonca pri tejto príležitosti pripravil veľkú oslavu.

PJ však hovorí: Taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie… Taký je Boh náš nebeský Otec. Dáva pokyn, aby sa radovalo celé nebo vo chvíli, keď hriešnik činí pokánie, vo chvíli, keď si človek uvedomí, že potrebuje svojho Otca a jeho milosť.
Cirkev, cirkevný zbor je časť Božieho domu.

Bratia a sestry, z čoho sa v zborovom živote najviac tešíme? Nemáme problém sa radovať pri skončení opravy cirkevných budov, radujeme sa, keď nám rastú financie na účte. Keď spevokol krásne spieva, alebo, keď zažijeme dobrý čas na tábore.

Dokážeme sa rovnako radovať aj vtedy, keď sa do otcovského domu vráti stratený syn, či dcéra? Keď človek nájde svojho Spasiteľa? Dokážeme sa radovať z toho, z čoho sa raduje aj náš Otec? Možno prídeme na to, že sa radujeme z vecí, ktoré náš Otec vôbec nepovažuje za dôležité a nie sú pre neho dôvodom na radosť.

Keď prechádzame Bibliou môžeme si všimnúť, že veci a udalosti, ktoré sú v našich očiach dôležité, sú pokladané v Božom slove za nepodstatné. Naproti tomu niektoré udalosti, ktoré svetu pripadajú takmer bezvýznamné, berie Božie slovo veľmi vážne.

V druhom tisícročí pred Kristom bol Egypt na vrchole svojej moci. O tejto mocnej ríši a jej výraznej kultúre svedčia ešte aj dnes pyramídy, ruiny chrámov a vykopávky. Biblia však prechádza ponad tieto významné úseky svetových dejín. Namiesto toho podrobne rozpráva, že v tom čase jeden manželský pár - Amram a Jochebet - vo viere ukryli svoje dieťa Mojžiša pred rozkazom faraóna a zachránili ho pred smrťou.

Iný príklad: Aké významné veci sa stali, keď vládol rímsky cisár Augustus. Biblia nám tohoto panovníka spomína len v jednej pol vete: .. v tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta... Naproti tomu podrobne píše o tom, ako sa v jednej maštaľke narodilo dieťa menom Ježiš. Je to skutočnosť, o ktorej sa svet nezmieňuje ani poznámkou.

Svet napĺňajú hrmotom rozličné udalosti. V toku času však mnohé stratia na význame. Z pohľadu večnosti je významné to, či sa nejaký človek vráti k Bohu alebo nie... Ak sa nevieme tešiť s Otcom, potom sme ďaleko Božiemu zmýšľaniu. Môžeme byť v Jeho dome a napriek tomu ďaleko od jeho srdca. Môžeme byť v cirkvi – teda blízko Bohu, ale nepoznať Božie srdce. Podobne ako ten starší syn.

Hoci po celý čas bol súčasťou Otcovho domu, teraz zostáva vonku. Jeho tvrdé srdce mu nedovolí vojsť. Veď toľko pre Otca odpracoval, zatiaľ čo tamten(nenazýva ho ani bratom ani menom) hýril a prehajdákal otcov majetok. Teraz sa postavil proti otcovi.

Všimnime si ako reaguje Otec. Vyšiel a prehovára ho. Záleží mu, aby obaja synovia boli dnu. Ak dlhé roky žijeme v otcovom dome, neuspokojme sa len s formálnou príslušnosťou k domu otca – k cirkvi. Poznávajme Otcove srdce. Učme sa radovať z toho, z čoho sa raduje Otec. A učme sa pokladať za dôležité to, čo pokladá za dôležité aj náš Otec.

Teraz sme pozvaní, aby sme vstúpili do ríše milosti, a rozvíjali vzťah a lásku k Otcovi. Máme však aj inú možnosť. Zostať vonku. Možno ste si všimli, že tento príbeh nemá záver. Ježiš ho nedokončil. Nedozvedáme sa, či syn vstúpil. Milí brat, milá sestra, možno je to preto, že záver musíme dopísať každý sám svojim rozhodnutím a svojím životom. Nech nás vedie v našich rozhodnutiach Duch Boží. Amen!

Modlitba:
Drahý Otče, ďakujeme Ti, že môžeme spoznávať Tvoje otcovské srdce. Teraz vieme, že neexistuje nič, čo by Ťa mohlo odradiť od Tvojej lásky k nám. To je nádej pre všetkých vzdialených a stratených. Ale rovnako neexistuje žiadna práca, či obeť, ktorou by sme si vedeli Božiu lásku zaslúžiť či kúpiť. Ďakujeme aj za toto upozornenie pre nás v cirkvi.

Odpusť nám, Pane, že nie vždy sa vieme spolu s Tebou radovať, že veci, ktoré Ty pokladáš za dôležité, pre nás sú často na okraji záujmu. Daruj nám svojho Ducha, aby sme mohli viac spoznať Tvoje zmýšľanie a Tvoje srdce, aby sme sa aj my radovali, keď stratený syn, či dcéra nachádza cestu do Tvojho domu. Amen.

David Bázlik – zborový farár