ECAV Ružomberok

Kázňový text: Luk 24, 13-35
Piesne: 136, 139, 134, 602, A - 37

Veľmi ťažké chvíle pri Ježišovom kríži prežívali jeho najbližší priatelia: Ježiš je preč… Pred pár dňami videli ako kriesi Lazara, ako slávnostne vchádza do Jeruzalema a ľudia ho radostne vítajú...

A teraz je v hrobe… a jeho učeníci cítia zármutok sú zmätení.

Dnešný text nám hovorí o zvláštnom osobnom stretnutí dvoch učeníkov z Emaus s Pánom Ježišom. Nepatrili k dvanástim – jeden sa volal Kleofáš – boli pravdepodobne zo širšieho okruhu Ježišových učeníkov – patrili k sedemdesiatim. Vracali sa domov a boli veľmi skormútení z udalostí, ktoré sa v posledných dňoch zomleli. Neboli ešte ďaleko od Jeruzalema, keď sa k nim pripojil neznámy cudzinec. Vo svojom sklamaní ho ani moc nevnímali. Uvažovali o posledných udalostiach. On na nich videl hlboký zármutok a zmätenie.

Spýtal sa ich: o čom sa to rozprávate. A oni mu na to: Ty si asi jediný návštevník Jeruzalema, ktorý nevie, čo sa tam v tieto dni stalo! (verše 19.-24.)

Rozpovedali mu ako sa sklamali vo svojom majstrovi, ktorý bol mocný v slovách aj v činoch – veľkňazi a poprední muži ho ukrižovali. My sme dúfali, že vykúpi Izrael. Dnes je už tretí deň, čo sa to všetko stalo, -vraveli.

Nikto z učeníkov nepočítal, že Ježiš vstane – ani ženy… Skôr si na to s chladnou hlavou spomenuli Ježišovi neprajníci.

Ježiš im vysvetľoval cez starozmluvné predpovede, že to všetko, čoho boli svedkami sa muselo stať. O tom ako všetko do seba zapadá.
Prekvapení – slovami, ktoré im dali nádej, začali si svojho tajomného spolupútnika viac všímať.

Ani si neuvedomili, že ten kus cesty prešliapali spolu s Ježišom. Ich srdce je povzbudené, majú novú nádej. Hoci nevedia prečo, ich srdcia horia novou nádejou. A tak spolupútnika pozývajú do svojej domácnosti.

Ako učeníci Pána Ježiša Krista nie vždy cítime, že je Ježiš s nami. A hlavne v problémoch a skúškach sa nám môže zdať, že sme opustení. Ak sme nazvali Ježiša svojim Pánom a pozvali do nášho života – On ako ten tajomný pútnik ide s nami. A často v tých najťažších chvíľach nám vleje novú silu – aj cez svoje slovo a novú nádej do srdca.

Viera a vzťah s Ježišom Kristom je práve o tom. Prešliapať s Ježišom kus cesty. Počula som mnohých povedať: Rád by som veril, ale ako môže človek uveriť?

Ako môžem spoznať Boha a mať istotu, že je reálny a živý, ako ho nazýva cirkev?

Uvedomme si, že keď Ježiš povoláva svojich prvých učeníkov, nevraví im: Musíte najprv uveriť tomu a tomu o mne – veriť, že som Boží Syn, o ktorom hovorili proroci dávno pred mojim príchodom. Bolo to úplne inak.

Hovorí iba jedno: Nasleduj ma! A čo urobili oni? Poslúchli a putujú s ním a strávia s nim mnoho času. Učeníci vsadili niekoľko rokov svojho života na EXPERIMENT – JEŽIŠ. Niekedy sú nadšení, inokedy pochybujú.

Tak začína život s Ježišom. My by sme chceli mať hneď vo všetkom jasno a hneď odpovede na všetky naše otázky – ale tak to nefunguje. Vsaď na experiment Ježiš a začne sa zvláštne dobrodružstvo –nie je to tá najľahšia cesta týmto životom.

Beznádej emauských učeníkov sa mení na nádej sa mení vďaka spoločenstvu pri Ježišovi Kristovi. Pozvali Ho dokonca do svojej domácnosti a tam Ho spoznajú. Skutočne spoznať Ježiša môžeme v intímnej blízkosti. Pri spoločenstve stola. Ak Ježiša nepozveme do nášho srdca a do našich domácností, nič v našom živote a vzťahu s Bohom sa nezmení. Hľa stojím pri dverách… vraví Pán Ježiš, pri dverách tvojho srdca i pri dverách tvojej domácnosti a rodiny. Len v blízkosti Ježiša Krista môžeme byť naplnení veľkonočnou radosťou.

My môžeme byť náboženskí ľudia, poznať biblické pravdy, verše z Biblie o tom, že Ježiš je Pánom neba a zeme, ale až keď Ho urobíme pánom svojho srdca a života, až vtedy Ho skutočne poznáme ako Pána Neba a zeme.

Určite je mnoho vecí, v ktorých ako cirkev napredujeme, ale často nám zúfalo chýba viacej veľkonočnej radosti, radosti, že máme spoločenstvo s Kristom, že On je naším spolupútnikom životom.

To posledné, čo si všimneme na týchto učeníkoch je to, ako sa prejavila ich radosť z poznania, že Ježiš je živý? (verše 33-35). Hoci boli unavení a práve prišli z Jeruzalema, spontánne sa zoberú v tú hodinu a idú späť, aby sa s touto radostnou správou podelili s ostatnými učeníkmi – aby túto radostnú správu povedali tým, ktorí sú plní smútku a zúfalstva.

Zabudli aj na nebezpečenstvo, ktoré im hrozí počas nočnej cesty. Koľkokrát sme sa takto s Božím slovom ponáhľali my? Radi sa delíme o nové zaujímavé zážitky života, o nové vtipy – dokážeme sa podeliť aj o túto radostnú správu?

Jeden múdry človek povedal: Človek sa málokedy raduje vtedy, keď sa chce radovať. Zvyčajne sa mu to podarí až vtedy, keď spraví radosť a rozveselí niekoho druhého. A je to tak. Keď sa Ti podarí priniesť radosť do života druhého človeka, vtedy objavíš niečo zo zmyslu života a nájdeš aj pravú radosť.

Pán Ježiš sa chce k nám pridať, aby sme nešli bez Neho a bez radosti. Ježiš Kristus nám dáva aj dnes možnosť podeliť sa o radosť zo vzkriesenia a spoločenstva s Ním. Využime túto príležitosť napríklad aj dnes vo veľkonočný pondelok, keď sa pôjdeme navzájom navštíviť. Amen!

Ilona Bázliková – zborová kaplánka