ECAV Ružomberok

Kázňový text: 1. Kor. 12: 12-21

Milé sestry a bratia!

Vždy, keď uvažujeme o živote cirkvi – cirkevného zboru, keď hodnotíme to ako pracuje a funguje, nebolo by rozumné obísť biblický pohľad. Chcem pripomenúť jeden obraz, ktorý pred našimi očami namaľoval apoštol Pavol vo svojom 1. liste do Korintu v 12. kapitole. Je to obraz cirkvi ako ľudského organizmu. Dovoľte, aby som úryvok z neho aj dnes prečítal: 1. Kor 12, 12-21.

Je užitočné, keď pri hodnotení duchovného života tohto zboru sa budeme každý zamýšľať nad tým, ako som ja – Božie dieťa, člen Božej rodiny - tu pracoval? Ak vychádzame z tohto biblického obrazu, ako som ja - časť živého organizmu - fungoval v tomto organizme zboru?

V ľudskom tele je každá jeho časť, každý orgán nepostrádateľný, pretože má svoj význam a svoju špecifickú funkciu. Pavol hovorí v liste Rímskym kresťanom 12, 6-8: Boh z milosti každému z nás dal schopnosť robiť niečo dobré… Samozrejme, že nie všetci máme tie isté schopnosti a dary a to práve kvôli tomu, aby sme boli nútení hľadať jeden druhého, aby sme sa navzájom potrebovali a tak boli všetci potrební. Keď Pavol načrtáva obraz Kristovho tela, varuje nás pred dvomi pascami.

Prvou je námietka nohy: Pretože nie som ruka, nie som z tela. Je to stanovisko človeka, ktorý sa porovnáva s druhými a sám sa vyraďuje zo spoločenstva, pretože sa mu zdá, že nie je dosť dobrý. Keď vidí, že iní pracovníci v zbore sú šikovnejší ako on, myslí si: nemôžem sa s nimi porovnávať a tak sa cíti odsunutý a sám sa odťahuje bokom.

Druhou pascou je, keď oko hovorí ruke: Nepotrebujem ťa!, alebo keď hlava povie nohám: Nepotrebujem vás. Toto je zase stanovisko silného, ktorému sa zdá, že si vystačí sám, a môže konať na vlastnú päsť, pretože dokáže všetko lepšie ako ostatní – alebo aspoň si to myslí. Odťahuje sa od spoločenstva, pretože sa mu zdá, že je dôležitejší a silnejší ako ostatní.

Obidva tieto na prvý pohľad protichodné postoje vychádzajú z toho istého základu –z pýchy, ktorá ničí kresťanské spoločenstvo. V prvom prípade ide o zranenú pýchu človeka, ktorý usúdi, že sa veru nenechá ponižovať a byť nejakou nulou medzi jednotkami. V druhom prípade ide o otvorenú pýchu, keď si človek myslí, že nemá čo získať a má pocit, že je jednotkou medzi nulami. Ak sme sa našli v niektorom z týchto postojov, vyznajme to ako hriech a odstráňme tento postoj z nášho života a ono sa to odzrkadlí aj v zborovom živote.

Je veľkým prínosom a zároveň prvým krokom, keď si každý uvedomíme: Mám dar, ktorý je nepostrádateľný pre tento cirkevný zbor. A preto musím hľadať svoje miesto v Božej cirkvi. Rovnako dôležitý je aj druhý krok. Ak vidím okolo seba človeka, ktorý má pocit, že je nepotrebný a stojí na okraji zborovej práci, povzbudzujme ho k tomu, aby sa zapojil, pripomeňme mu, že hoci nie sme rovnakí, sme všetci v Kristovom tele cirkvi potrební.

Na týchto dvoch krokoch stojí, ale aj padá úspešnosť a rast cirkevného zboru. So zborom je to ako pri dobrom filme. Po skončení filmu, keď sledujeme záverečné titulky a poďakovania, bývame udivení nad tým, koľko ľudí sa podieľalo na filme. V popredí bolo možno tucet hercov, ktorých bolo vidno, ale bez ďalších 500 spolupracovníkov by sa film nedal zrealizovať. A aj to si treba uvedomiť.

Podobne je to aj so životom cirkevného zboru. Na prvý pohľad a hlavne čo sa týka bohoslužobného života, je v popredí niekoľko ľudí. Farár a niekoľko spolupracovníkov, presbyterov… Ak však duchovný život cirkevného zboru má fungovať ako telo Kristovo, malo by byť v pozadí trikrát toľko rovnako dôležitých pracovníkov, ktorých však na prvý pohľad nemusí byť vidno.

Ak by sme mali na konvente premietnuť ďakovnú listinu tých, ktorí sa počas celého roka podieľali na živote zboru, viem, že by nebola krátka. Chcem sa, milí bratia a sestry, poďakovať vám mnohým, ktorí ste sa v minulom roku podieľali na živote cirkevného zboru. Keďže som minulý rok v tomto zbore prežil len poslednú štvrtinu, o mnohých z vás som sa dozvedel zo záznamov, ktoré z mnohých podujatí urobil brat farár Šefranko. Bol som tým milo prekvapený. Pravdou je však aj to, čo váš predchádzajúci brat farár povedal pri svojom odchode, že tento zbor má ešte v mnohých oblastiach skryté veľké rezervy a veľký potenciál...

Ktosi raz povedal, že cirkev je niekedy ako futbalový zápas, kde je na hracom poli 22 ľudí, ktorí zúfalo potrebujú oddych a v hľadisku sedí 10 000 ľudí, ktorí zúfalo potrebujú trocha cviku. Bratia a sestry, nebuďme divákmi, to nie je moje povzbudenie, ale aj Božie. Telo Kristovo vašu aktívnu službu potrebuje.

Nech nás Pán Ježiš vedie a zmocní k správnym rozhodnutiam a k službe pre Jeho telo, ktorým je aj cirkevný zbor v Ružomberku. Amen!

Dávid Bázlik, zborový farár