ECAV Ružomberok

Piesne: 63, 58, 62, 46, A – 14
Kázňový text: Lukáš 2, 1-2.

Napriek tomu, že príbeh o nájdení Ježiša mudrcmi nie je vianočný, pretože sa odohral niečo vyše roka po narodení, patrí ešte stále k vianočným sviatkom. Ovplyvnil život mnohých ľudí a mnohí sa cez neho dozvedeli o narodení nového Kráľa – Ježiša.

Mnohí ľudia sa rozhodli podobne ako mudrci hľadať Spasiteľa a putovali do svätého mesta, chceli nájsť niekoho, kto je mocnejší, než sily sveta, kto je iný ako ostatní ľudia, kto rozumie človeku v jeho starostiach a bôľoch.

Proroctvo hovorí, že všetci prídu k svetlu, ktorým je náš Pán Ježiš, hovorí, že sa všetci zhromaždia zďaleka a prídu k Pánovi Ježišovi. Prečo? Pretože človek hľadá v tej tme svetlo, ktoré by bolo zdrojom jeho života.

Aj pastieri museli chvíľu hľadať, aby našli Spasiteľa, o ktorom im anjel povedal. A našli ho. Aj mudrci to nemali také jednoduché, keď objavili na oblohe zvláštnu hviezdu. To hľadanie bolo veľmi namáhavé, trvalo niekoľko mesiacov, ale po ich úsilí, dostali odmenu: našli nového Kráľa.
Boha musíme hľadať! Boha musíme hľadať každý deň! Ale netreba ísť ďaleko. Boha hľadaj srdcom!

Prorok Jeremiáš hovorí toto Božie slovo: budete ma hľadať a nájdete ma. Keď ma budete hľadať celým srdcom, dám sa vám nájsť...

Aj keď by to určite bolo veľmi zaujímavé, netreba nám ísť do Betlehema ani do Jeruzalema, aby sme našli Pána Ježiša, nemusíme prejsť či preletieť tisíce kilometrov.

Stačí sa spýtať: Kde si môj Pane Ježiši? Kde sa nachádzaš v mojom živote? Kde ťa nájdem? Na toto si odpovedzme!

Hľadať Ježiša je naša úloha v živote. Hľadať Ho v Jeho slove. Nájdeme Ho tam, nájdeme tam, aký je. Hľadať Ho v ľuďoch, blížnych. Nájdeme tam, ako sa máme podľa Jeho príkladu správať voči nim.

Hľadať Ho v stvorení. Nájdeme tak všetko, čo máme z Jeho dobrotivej otcovskej ruky . Ak ho nájdeme vo svojom živote, ak naozaj v Ježišovi nájdeme svojho Spasiteľa, núti nás spraviť to, čo urobili pastieri pri narodení Pána Ježiša alebo mudrci na konci svojej cesty v Betleheme – pokloniť sa pred Ježišom.

V jednej mládežníckej piesni sa spieva: najkrajšie chvíle sú na kolenách... Na kolenách človek pozná svoju úbohosť pred Ježišom, svoju slabosť a nedokonalosť. Na kolenách môžeme pochopiť aj to, že On prvý sa sklonil k nám, na kolenách môžeme poznať Ježišovu lásku k nám, môžeme prijať jeho ruku, ktorá je ochotná zdvihnúť nás, na kolenách pred Bohom je možné prežiť pokoj aj nádej na budúcnosť v Jeho kráľovstve.

Ale má to jeden háčik: dnes nie je moderné kľačať na kolenách, dnes sa nikto neklania Bohu, dnes je už iná doba! Kto z nás kľačí pri modlitbe? Málokto, najmä v našej evanjelickej cirkvi sa to veľmi nenosí. Ale kto nevie pokľaknúť ani srdcom ani nohami a vzdať tak úctu pred naším Bohom, jeho hľadanie Spasiteľa bude ťažké. Ale aj keď niečo obetujeme kvôli nášmu Spasiteľovi, nemusíme to ľutovať. Stále od nášho Boha dostávane viac ako Mu sme schopní alebo ochotní dávať. Aj mudrci si viac odnášali ako priniesli. Priniesli zlato, kadidlo, myrhu, vzácne dary, no odniesli si niečo oveľa vzácnejšie. Správu o záchrane človeka.

Myslíme si, že mnoho strácame, keď sa musíme kvôli viere alebo službe v cirkevnom zbore obetovať, keď mu venujeme „svoj“ čas, „svoju“ rodinu, „svoje“ peniaze, „svoje“ srdce, „svoj“ život, (hoci všetko to moje a naše patrí Bohu), ale nemusíme ničoho ľutovať, pretože dostávame od svojho Pána Ježiša viac, ako Mu dávame. A nemusí to byť už len správa o záchrane človeka, ale v Pánovi Ježišovi dostávame záchranu, svoje spasenie.

Ak sme teda ešte nevykročili z tej svojej tmy hľadať svetlo, je na čase to urobiť. Amen.