Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007 |
|
Evanjelický
augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku |
Kázňový
text: Mk 2, 13-17; Tento príbeh sa odohral v Kafarnaume, na severe Izraela. Kafarnaum bol sídlom rímskej posádky a zároveň sídlo daňového úradu. Pán Ježiš na ceste stretáva vyberača daní. Pre svoje okolie je to kolaborant, ktorý od vlastného národa vyberá peniaze pre okupantov – to boli Rimania. Navyše colníci - teda vyberači daní -svoju úradnícku nadradenosť využívali k vlastnému obohacovaniu – vyberali oveľa viac ako mali. Toto postavenie z Léviho (Matúša) robilo finančne dobre zabezpečeného muža. Ale napriek jeho finančnej nezávislosti, dobrému postaveniu, Matúš nebol šťastný. V Gelnici som často rozprával s nezamestnanými, ktorí cez úrad práce u nás pracovali. Raz týždenne sme mávali v kostole ranné zamyslenia. Niekedy sa aj diskutovalo na niektoré témy. Často hovorievali: ak by mali zamestnanie, lepšiu finančnú situáciu. Náš život by bol celkom iný. Viacerí mali rozpadnuté manželstvá, niektorí problém s alkoholom. Aj keď som chápal ich situáciu, a to, že nie je vôbec jednoduché žiť s malým príjmom a s pocitom neužitočnosti, často som im pripomínal aj to, že zamestnanie a viacej peňazí samo osebe nevyrieši všetky ich problémy a neurobí človeka šťastným. Práca nám síce dokáže dať chvíľkový pocit naplnenia, finančnú nezávislosť, ale nie šťastie a spokojnosť. Dnes totiž platí, že si tým, čo robíš. To, kým si, či tvoj život má hodnotu závisí od toho, čo si v práci dosiahol. Preto mnohí tak horúčkovito budujú kariéry. Nie je to boj o kus chleba, ale bol o to, aby dokázali svoje právo na existenciu, aby boli uznávanými a prijímanými ľuďmi. Toto sa do nás vštepuje od škôlky až po domov dôchodcov. Svoju identitu nachádzame v tom, čo robíme, a dúfame, že keď niekým budeme, tým budeme uznávaní a prijímaní. V našom živote je totiž jedna naliehavá potreba. Ak tá nie je naplnená, inými vecami nemôže byť nahradená. Je to potreba byť prijímaný ľuďmi okolo nás. To nám dáva v našom živote identitu. Preto pre mnohých je práca a kariéra spôsob, ako si zabezpečiť obdiv okolia a hlavne prijatie. Celý život je akoby v rovine mínus, a my máme pocit, že ho musíme dostať do roviny plus – a to správnymi skutkami a prácou. Čiastočne to aj funguje a darí sa nám. Ten, kto sa stane vplyvným, úspešným, s tým sa začnú kontaktovať ľudia, ktorí by sa bez jeho úspechu s ním nikdy neskontaktovali a to mu imponuje. Pravdou však je, že je prijatý nie kvôli samému sebe, ale kvôli úspechu. Inak povedané, keď sa stratí úspech, vplyv, peniaze, stratia sa aj priatelia. To, ako žijeme a hlavne choré motívy, ktoré v tejto oblasti máme, odhaľujú chorobu ľudstva. PJ prišiel, aby nás vytiahol z hriechu, ale aj uzdravil naše životy a dal nám vnútorný pokoj a identitu, o ktorú sa môžeme oprieť aj vtedy, keď už nebudeme produktívny a bude sa nám zdať, že sa hodíme do starého železa. Ježiš hovorí Matúšovi: poď za mnou. A on ide. Pri tomto texte som hľadal odpoveď na dve otázky: 1. Prečo Matúš reaguje tak bezprostredne, ako je to možné, že hneď ide? 2. A druhá, pre nás ešte dôležitejšia, prečo Ježiš volá Matúša? Chcem sa najprv pristaviť pri druhej otázke. Nás, pragmatických ľudí asi najskôr napadne, že ho volá kvôli tomu, že ho potrebuje a chce mu neskôr dať určitú úlohu? To je odpoveď nás ľudí, ktorí sme sústredený na výkon – svoj aj výkon iných. Keď však Pán Ježiš povoláva Matúša s mizernou povesťou volá ho do vzťahu, aby ho uzdravil a dal mu pravú identitu. Teda, napriek tomu, čo si o ňom kto myslí, že je milované Božie dieťa. Toto ponúka aj nám. Pán Ježiš nás primárne nevolá do nejakej úlohy. Ani kvôli našim schopnostiam, ktoré by tak veľmi potreboval. On nás povoláva do vzťahu. Dáva nám ten pocit prijatia, ktorý tak zúfalo potrebujeme. Ale my ľudia vždy znovu a znovu zlyhávame, a zle si vysvetľujeme Ježišovo volanie. Vždy nanovo sa aj v cirkvi vrháme do horúčkovitej činnosti, snažíme sa byť užitočný, aby sme si aspoň trochu zaslúžili Jeho prijatie a boli sme Mu užitoční. A uniká nám tá najkrajšia vec – že sme Bohom milovaní a prijímaní bez ohľadu na naše schopnosti, výkon alebo vek. Pavol do Korintu píše: Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána. A neskôr píše: On nás zachránil a povolal svätým povolaním, nie pre naše skutky, ale podľa svojho predsavzatia a podľa milosti, ktorá nám pred vekmi bola daná v Kristovi Ježišovi. Pán Ježiš Kristus nás volá, aby nás uzdravil a premenil svojim Duchom na Jeho obraz. To je ten skutočný dôvod pre ktorý Ježiš Matúša volá. Chcem sa na záver vrátiť k tej prvej otázke: Prečo Matúš tak bezprostredne reaguje a ide? Odpoveď je v Ježišových slovách v 17. verši. Matúš si je vedomý svojej choroby – svojho hriechu. Je si vedomý aj toho, že má nedostatok prijatia. Toto je diagnóza každého z nás. Lekári zvyknú hovoriť, že sú dve skupiny ľudí: chorí a potom tí, ktorí sa ešte neboli u lekára vyšetriť. Tak je to aj s hriechom. Všetci potrebujeme odpustenie a uzdravenie. Milý brat, milá sestra, ak máš pocit, že si Božiu lásku potrebuješ zaslúžiť prácou alebo nejakou službou, vtedy vedz, že potrebuješ zažiť Ježišovo prijatie. Ak si presvedčený, že tvoja hodnota je v tvojej produktivite, aj vtedy potrebuješ Nebeského lekára. Ak cítiš, že nie si prijímaný potrebuješ lekára, tak ako my všetci. Uzdravenie je v Jeho spoločenstve. On nás zachraňuje aj dnes tým, že nás volá do svojej blízkosti. Nechajme sa Ním objať. Amen! David Bázlik Pramene:
|