|
|
Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007 |
|
Evanjelický
augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku |
Piesne:
274, 512, 278, 263 (1.-2.v), A - 65; Asi pred rokom prišli médiá so správou o jednom prieskume, ktorý ukázal, že len maličké percento slovenských kresťanov aspoň raz v živote čítalo Bibliu. Hoci je to zarážajúca informácia, je v porovnaní s dnešným prečítaným príbehom slabým odvarom. Z tejto biblickej správy sa totiž dozvedáme, že v dejinách staro-zmluvného Božieho ľudu bolo obdobie, kedy na Boží zákon celkom zabudli. Hoci práve zákon charakterizoval Izraelčanov a robil z nich Boží ľud. Poviete si: Je to vôbec možné? Ako sa to mohlo stať? Na vysvetlenie si dovolím jednu paralelu. Takmer každý evanjelik vie, že reformáciu Dr. Martin Luther začal tým, že pribil v predvečer „dušičkových sviatkov“ 95 výpovedí proti odpustkom. Ale koľkí by dnes vedeli okrem toho, že boli proti odpustkom, čo sa v tých výpovediach konkrétne píše ? Neskôr bolo sformulované Augsburské vyznanie, ktoré bolo prečítané pred kráľom. V ňom, na základe Písma, Melanchton vysvetľuje dôvod reformačmých myšlienok a zmien. Každý evanjelik o Augsburskom vyznaní vie, ale koľko dnešných evanjelikov vie, čo sa v ňom píše, koľkí ho naozaj čítali? Vráťme sa k tej staro-zmluvnej reforme. V tom čase bol kráľom Joziáš, ktorý sa stal kráľom ako 8-ročný. Od takéhoto dieťaťa by sme ani my veľa nečakali. Ale Božie slovo nám o ňom hovorí, že ako 16-ročný si uvedomil potrebu hľadať Boha ako jeho predchodca Dávid. Ako 20-ročný sa rozhodol očistiť judskú zem od pohanských bôžikov a oltárov. A určite to nebola náhoda, že za jeho vlády sa našla aj Kniha zákona. Bol práve osemnásty rok jeho vlády a Joziáš mal 26 rokov. Vtedy si všimol, že Hospodinov chrám je na mnohých miestach schátraný a je tam neporiadok. Pri opravách a upratovaní kňaz Chilkija objavil zvitok papiera – vtedajšia forma knihy. Keď si ho lepšie pozrel, zistil, že je to Kniha zákona. Keď ju kráľovi jeho pisár prečítal, Joziáš si uvedomil duchovnú hrôzu vo svojom živote aj v živote svojho ľudu. Pri čítaní zákona si uvedomil ako sa od neho vzdialili a tým pošliapali Božie prikázania. Na znak rozhorčenia a pokory si roztrhol svoje rúcho a plakal pred Hospodinom. A toto bol začiatok Joziášovej reformy. Tento príbeh sa v určitých obmenách odohral viackrát v dejinách. Dnes si pripomíname reformáciu – znovu sformovanie duchovného života na sklonku stredoveku. Aj Luther „našiel Bibliu“, presnejšie – našiel v nej evanjelium. Kým Joziáš našiel zákon, v ktorom uvideli svoj hriešny stav, Luther objavil milostivého Boha. V Lutherovej dobe bol zákon až veľmi zdôrazňovaný. A hoci mu ľudia poriadne nerozumeli, boli ním zastrašovaní. V dobe plnej strachu pred morom, smrťou, nájazdami turkov, očistcom i peklom, zrazu Luther objavil vzácny poklad evanjelia – dobrú správu o milujúcom Bohu. Pravdu o človeku, ktorý spravodlivosť nemôže nikdy dosiahnuť, ale aj pravdu o Bohu, ktorý nám hriešnym pripočítava Ježišovu spravodlivosť. V čase, keď sa deti báli svojich prísnych rodičov – aj ten Lutherov otec by bol dnes označený za tyrana svojej rodiny – Lutherovi zrazu zažiarila oslobodzujúca pravda. Ježiš Kristus nám ukazuje Boha ako láskavého otca. Môžeme žiť z Ježišovej spravodlivosti a z Jeho lásky.V dnešnej dobe sa nebojíme moru ani Turkov, ale bojíme sa rakoviny, straty zamestnania, prírodných katastróf, teroristov a mnohých iných vecí. A hoci sa bojíme mnohých vecí, na rozdiel od Lutherovej doby sa nebojíme Boha. A to je veľká škoda. A práve kvôli tomu sa nám ten objav Ježišovho evanjelia nezdá byť takým vzácnym pokladom. Načo je nám odpustenie, keď sme takí úžasní. Má nám Boh vôbec čo odpúšťať? – pýta sa dnešný človek. Veď skôr Boh v dnešnej dobe sedí na lavici obžalovaných. Boha obviňujeme z nešťastí a chorôb, ktoré sa udejú v našom osobnom živote aj vo svete, namiesto toho, aby sme sa pýtali, či to nie je náhodou dôsledok života a rozhodovania bez Boha. Posledné 3 týždne na náboženskej výchove na prvom stupni sme hovorili o Božom slove. O Biblii. Mnohé deti ma príjemne prekvapili tým, že nielen o Biblii niečo vedeli, ale dokonca v nej vedeli aj hľadať. Spýtal som sa detí, či vedia kde majú doma Bibliu. V jednej skupine mi viacerí povedali, že asi nemajú, alebo ju nikdy doma nevideli používať. Dal som im za úlohu skúsiť ju doma vypátrať. A tak som zvedavý ako dopadne ich hľadanie. Nie je dobrým znakom to, keď deti nikdy nevidia Bibliu v rukách svojich rodičov. Milí bratia a sestry, nemali by sme aj my začať hľadať? Nie je čas nanovo nájsť Bibliu ako slovo Boha, ktoré patrí mne osobne, a podľa neho sformovať svoj život? To by bol dobrý začiatok reformy nášho života aj našej cirkvi. V cirkvi sa veľa hovorí o potrebe viacerých reforiem - reformy cirkevnej štruktúry, o nových spôsoboch financovania... Ak by každý kresťan v našej cirkvi urobil reformu svojho duchovného života, a to tak, že sa rozhodne brať Božie slovo vážne, nebolo by potreba iných reforiem. Prebehli by spontánne. Potom ako Joziáš našiel knihu zákona, začali sa meniť konkrétne oblasti života. Ako, to si vypočujme v 2. Kron 34,30b... Až keď Luther oprášil základy Božieho slova, viedlo to k reforme jeho života aj života v cirkvi. Preto bratia a sestry aj my potrebujeme najprv objaviť Božie slovo ako osobné slovo pre nás. Až potom môžeme dúfať v zmenu aj v cirkvi aj v národe. My nemáme problém povedať: veríme a uznávame nad sebou Boha. Ale problémom je to množstvo malých bohov v našom živote, ktoré nás ovplyvňujú viac ako slovo nášho Boha. Aj dnes môžeme spraviť rozhodnutie a povedať: Hospodina budem pastierom nielen nazývať, ale budem brať aj Jeho slová vážne. Spravme aj my dnes ako Izrael za kráľa Joziáša rozhodnutie podľa Božej normy sformovať svoj život. A budovať svoj život na skale, ktorou je náš Pán Ježiš Kristus. Amen! David Bázlik – zborový farár Toto je úžasná zvesť – veriť, že spása leží mimo nás. Som ospravedlnený a prijatý pre Boha, hoci je vo mne hriech, nespravodlivosť a hrôza zo smrti. Napriek tomu sa však musím dívať inam a nevidieť žiaden hriech. Toto je úžasné – nevidieť, čo vidím a necítiť, čo cítim. Vidím před sebou zlatku alebo meč alebo oheň a musím povedať: Nie je to nijaká zlatka, nijaký meč, nijaký oheň. Tomuto sa podobá odpustenie hriechov. V dôsledku toho skromný hriešnik, ktorému je odpustené má oveľ viac možností než pyšný svätec. Martin
Luther |