|
|
Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007 |
|
Evanjelický
augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku |
Piesne:
186, 448, 203, 220; A: 50; Milí bratia, milé sestry, milí naši hostia! Začíname druhú časť cirkevného roku. V jeho prvej - slávnostnej polovici - sme si pripomínali Božie dielo záchrany v Ježišovi Kristovi. - Všetko to, čo Pán Boh vykonal v Kristovi pre našu záchranu. - Ako prišiel do našej zemskej biedy v ľudskom tele ako jeden z nás, ako pre nás, naše hriechy trpel, zomrel i z mŕtvych vstal, ako založil svoju cirkev. Druhá polovica cirkevného roku svedčí, že dielo záchrany bolo dokončené a že ako cirkev Ježiša Krista žijeme v novom veku. - Vo veku Ducha Svätého, ktorý nás volá na cestu nasledovania Ježiša Krista. Povedané inak: Ježišov pozemský život, Jeho slová i skutky, sú normou nášho života. Podľa nich sa máme riadiť a orientovať. Mnoho k tomu má čo povedať aj podobenstvo o boháčovi a Lazárovi. Aby sme sa neminuli s jeho zvesťou, všimnime si, čo text Písma nehovorí, kam nesmeruje a zároveň, čo hovorí, k čomu nás vedie. (1) Text nehovorí proti bohatstvu. Nie je útokom proti solventným ľuďom, ktorým sa dobre darí, ktorí majú slušný plat, pekné bývanie a oblečenie. Nie bohatstvo samo o sebe je prekážkou na ceste nasledovania Pána Ježiša Krista. Ak nenakupujete v čínskych, pokiaľ zarobíte viac ako je priemerná mzda na Slovensku a jazdíte na fajn aute, nemusíte sa v cirkvi cítiť ako na nesprávnom mieste. Nie je hriechom kúpiť si niečo pekné, dobre jesť a piť, pekne bývať. Úspech v práci, podnikaní, hmotné prosperovanie nie je samo o sebe ničím odsúdeniahodným. Hriechom nie je bohatstvo, ale sebectvo. Dôležitejšie než aké veľké vlastníctvo máme je, ako nakladáme s majetkom. Napríklad Jozef z Arimatie bol vysokopostaveným mužom - členom najvyššej židovskej rady, zrejme nie chudobným. Mal totiž hrobku, do akých pochovávali len význačných ľudí. Bol však ochotný tento honosný hrob darovať, aby v ňom pochovali Ježiša. Vďaka ekonomickej solventnosti a nesebeckej viere Jozefa, bol Ježiš pochovaný v hrobe, v akom pochovávali iba vysokopostavené osoby. Z Jozefovej strany šlo o vyznanie nesebeckej viery. Aj dnes sme v cirkvi vďační za každý dar i za sponzorstvo. Vážime si to. Bolo by určite nesprávne hodnotiť ľudí podľa toho, koľko vedia obetovať. V tomto smere máme rôzne možnosti. Bolo by však tiež nesprávne krivo - závistlivo sa pozerať na tých, ktorým sa darí lepšie a vedia i viac dať. Hriechom nie je bohatstvo, ale sebectvo. Hriechom je, ak sa z užívania majetku a luxusu stane zmysel života, vrchol nášho žitia. Nie bohatstvom samým o sebe, ale jeho nesprávnym egoistickým používaním - sebectvom sa človek môže pripraviť o Božiu milosť. Bohatý muž z podobenstva nekončí v pekle - vo večnom zatratení preto, že je boháč, ale preto, že je sebec. Hreší tým, že prestáva počítať s Bohom, nevidí nič viac ako seba; nevidí ani Boha, ani blížneho. V tom je jeho prehra, jeho vina. Hriechom nie je bohatstvo, ale sebectvo. (2) To druhé, o čom podobenstvo nehovorí, kam nesmeruje: Nechce popisovať, ako to vyzerá v záhrobí. Cieľom podobenstva nie je odpovedať na otázky, aké to bude po smrti. Ježišovo podobenstvo niektorí maliari vylíčili tak, že boháč sa trápi v neuhasiteľnom plameni a túži, aby mu Lazár ovlažil jazyk. Ježiš však nelíči popis záhrobnej skutočnosti, ale používa predstavy bežné v Jeho dobe. K tým predstavám patrilo, že ríša mŕtvych je miesto bez vody charakterizované páľavou ohňa. Naproti tomu raj bol miestom s hojnosťou vôd a prameňov (por. 1M 2,10-14). Smäd je obrazom nenaplniteľnej túžby a nenaplniteľná túžba je charakteristická pre večný trest. Názorne to vystihuje jeden príbeh. Hovorí, že nebo i peklo sa podobajú veľkej hostine s množstvom lahodného jedla. Ľudia účastní na hostine majú lyžice s veľkými držadlami. Kým v pekle sú všetci utrápení a hladní, v nebi sú ľudia zdraví, šťastní a majú sa dobre. Rozdiel je v tom, že kým v pekle sa lyžicami snaží nakŕmiť každý sám seba, no držadlá lyžíc sú také dlhé, že si chutné jedlo nik sám nemôže dať do úst; v nebi sa ľudia nepokúšajú podávať pokrm každý sám sebe, ale podávajú si ho vzájomne, navzájom sa sýtia. V nebi i pekle je dosť pokrmu pre každého, avšak v pekle zostáva túžba po nasýtení nenaplnená. Opakom je Ježišovo zasľúbenie: „Kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (J 6,35). Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi nechce povedať, že kto bol na zemi chudobný, bude sa mať po smrti automaticky dobre a kto bohatý, tomu sa zákonite povedie zle. Podobenstvo nechce ani špekulovať o možnosti zmierniť muky mŕtvych. Naše evanjelické - reformačné učenie odmieta očistec ako nebiblický. Obrazom veľkej priepasti Biblia vyjadruje neodvolateľnosť, definitívnosť údelu po smrti. Život je jeden. Večný rastie z časného. Časný je súčasťou večného. Naše počínanie na tejto zemi v časnosti súvisí s tým, aký bude náš údel vo večnosti. Ján o tom píše: „Kto má Syna (Božieho), má život, kto nemá Syna Božieho, nemá života (1J 5,12). Alebo: „Kto verí (v Syna), má večný život, ale kto neverí, už je odsúdený, lebo neuveril v jednorodeného Syna Božieho“ (J 3,16b.18). Záleží teda na našom vzťahu k ľuďom a k Ježišovi Kristovi, ktorý sa stal človekom a učil nás, ako žiť. Tu v časnosti, v našej prítomnosti je jediná a posledná príležitosť, ako vrastať vierou v Krista a láskou k blížnym v Boha - a žiť s Ním a z Neho večne. Podobenstvo teda nepredkladá informácie o záhrobí, ale to, ako si máme počínať dnes - v tomto svete, v našom živote. Je výzvou k pokániu, k nachádzaniu správnej životnej orientácie, nie k špekuláciám. Cieľom podobenstva Pána Ježiša nie je odpovedať na otázky, aké to bude po smrti, ale na to, ako si máme počínať v tomto živote. Ako? - Tak, že sa budeme spoliehať na Boha, z Neho žiť a v Ňom mať svoju pomoc. Boháč dúfal v seba, vo svoje imanie. Meno bedára z podobenstva, Lazár, znamená: „Boh pomohol“. Znie až provokatívne. Veď kde bolo pri Lazárovi vidno Božiu pomoc? Lazár žil ako ľudská troska. Plný vredov, chorý, zrejme i nevládny; nemohol od seba zahnať ani polodivokých psov, ktorí len stupňovali jeho poníženie a utrpenie. Sužoval ho hlad, no nedali mu ani odpadky z boháčovho stola. Hriechom nie je iba zločin, ale aj zanedbanie dobra, ktorého vykonanie je v našej moci. Lazár síce žije i zomiera ako ľudská troska, ale smrť nepoprie vyznanie, ktoré obsahuje Lazárovo meno. Boh tých, ktorí dúfajú v Neho nesklame, hoci sa ich ujíma inak, ako by sme Mu chceli my predpisovať. My by sme radi Bohu predpísali: Máš uzdraviť, zaopatriť, pomôcť, nasýtiť, no spravidla nám uniká, že zmierniť mnohým ľuďom peklo, ktoré prežívajú na zemi, je v dosahu našej pomoci, našej solidárnosti. Podobenstvom Pán Boh od nás nežiada, aby sme sa stali askétmi, ale žiada od nás lásku, život bez ľahostajnosti k blížnym. Veď Lazárov máme aj dnes dosť. - V treťom svete, najmä v Afrike; stačí spomenúť Sudán, obrázky hladujúcich detí z Dárfúru, útlak, násilie, genocídu... Lazárov máme i dnes dosť; v treťom svete, ale neraz aj v našej blízkosti, „pred našou bránou“. Pán Boh nežiada od nás askézu, ani zázraky, ale lásku. Boháč zaživa dúfal v seba; po smrti chcel varovať svojich bratov prostredníctvom zázraku (keby niekto z mŕtvych odišiel k nim, kajali by sa). Hospodin nežiada askézu, ani zázrak, ale poslúchanie Jeho slova, dôverovanie Božiemu slovu a konanie podľa neho. Preto je dôležitá Biblia, služby Božie, ako miesto, kde sa nám zvestuje Božie slovo. Všetko, čo je potrebné pre našu spásu i pre správny život v časnosti, Pán Boh dokonal v Pánovi Ježišovi Kristovi. Od Neho sa učme Božej vôli. Ježiša Krista nasledujme vo viere a láske. To je dostupné pre každého z nás. Pán Boh nám ukázal cestu, ako žiť. Kiež sú Ježišove slová a skutky normou nášho života. Amen. S použitím
viacerých prameňov |