Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007 |
|
Evanjelický
augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku |
Piesne:
130,273,278; Antif.:66; Žalm: 78,1-8 Vzácni hostia, milí bratia, milé sestry v Ježišovi Kristovi! Ľudia sa vraj delia na tri skupiny: na tých, ktorí spôsobujú udalosti, na tých, ktorí udalosti pozorujú a na tých, ktorí nikdy nepochopili, čo sa deje. Keď sa schádzame na dnešných spomienkových službách Božích, myslíme na tých, ktorí sa udalostiam iba nechápavo či ľahostajne neprizerali, ale stali sa ich hýbateľmi. Nestretávame sa preto, aby sme na týchto ľudí iba spomínali, ale aby sme sa nimi dali osloviť. Dovoľte istú paralelu medzi s prístupom k histórii a k Biblii. Podnes jestvujú cirkvi, v ktorých sa Biblia stala predmetom odborných vedeckých prác, diskusií a je slávnostne ukazovaná pri bohoslužbách, má svoie čestné miesto v knižniciach. Avšak málo prevráva do svedomia a praktického života ľudí. Je nešťastím, ak sa z Biblie stane iba posvätná kniha, ale pre ľudí prestane byť aktuálnym, živým Božím oslovením; keď ich život určujú celkom iné vplyvy než poslušnosť Božiemu slovu. A podobne je nešťastím, ak by sme sa chceli odvolávať na slávnu evanjelickú históriu, ale náš život by bol určovaný celkom inými vplyvmi, ako boli rozhodnutia našich predkov vyvolané poslušnosťou Božieho slova. Boli by sme úbožiaci, keby nám história zostala iba posvätnou a nebola pre nás oslovujúcou, inšpiratívnou, podnetnou. Ak by to platilo, cítime, že aj oná posvätnosť by bola iba domnelou, falošnou... Namieste je teda otázka: Prečo si pripomíname ružomberskú synodu - niečo, čo sa udialo pred 300 rokmi? A prečo spomíname na Vladimíra Pavla Čobrdu - na človeka, od smrti ktorého uplynuli už temer 4 desaťročia? Čo to je, čo spôsobuje, že odkaz ružomberskej synody i farára - biskupa Čobrdu nie je iba posvätný, ale stále živo oslovujúci? Chcel by som poukázať aspoň na 3 skutočnosti, ktoré sú oslovujúcim odkazom z udalostí ružomberskej synody i života Vladimíra Pavla Čobrdu pre nás. (I) Neprepásť príležitosť. - Vykupovať čas. Kde - ktorému nášmu súčasníkovi môže napadnúť: Čo je na konaní ružomberskej synody také zvláštne? Veď evanjelická synoda - teda zhromaždenie delegátov, ktoré môže prijímať cirkevné zákony, sa v terajšej dobe schádza každý rok. Nie tak to bolo v minulosti. Ružomberská synoda sa zišla po temer 100 rokoch od predchádzajúcej synody. Ani ona pritom nerokovala sa v pokojnej dobe, ale v čase dramatických udalostí Rákociho povstania, v období, keď v Európe zúrili viaceré vojny a vládla veľká náboženská neznášanlivosť. O dva roky po konaní ružomberskej synody bol kostol tunajšieho evanjelického cirkevného zboru vojenskou mocou odobratý a zbor prestal ako samostatný existovať na dlhú dobu (pozn. do r. 1873/. Predsa, doba konania synoda bola pre slovenských evanjelikov uvoľnenejšia, ako čas krutých Bratislavských súdov a Prešovskej jatky v závere 17. storočia. Prakticky ako náhle to pomery čo len trochu umožnili, sa - takmer po 100 rokoch od predchádzajúcej synody - zišli naši predkovia, aby duchovní i neordinovaní rokovali o obnovení organizácie ev. cirkvi, o tom, ako napomôcť jej napredovaniu. Neprepásli príležitosť. - Vykupovali čas. O dva roky - po odňatí kostola, by sa už neboli zišli. Podobne niekdajší ružomberský farár Vladimír Pavel Čobrda, ktorý prišiel do nášho zboru krátko po 1. svetovej vojne, teda v časoch nie bohatých, neprepásol príležitosť. V priebehu dekády jeho pôsobenia boli v Ružomberku postupne postavené nová fara, škola i kostol. Ten bol vybudovaný za jeden jediný rok, čo samo o sebe je výpoveďou o úsilí neprepásť príležitosť. Každá zo spomínaných stavieb je svedectvom, že o Božej milosti, o tom, že Pán Boh koná. Tiež svedectvom o vernosti tých, ktorí sa osvedčili a pracovali nie pre seba, ale pre Pánovu cirkev. Iste, Boh dal dobré myšlienky, spolupracovníkov, ochotných darcov i ruky. No treba vidieť aj to, že oní ľudia neprepásli príležitosť. - Neprepásť príležitosť, vykupovať - s Božou pomocou múdro využiť Pánom darovaný čas i možnosti, tým nás ružomberská synoda i život Vladimíra Pavla Čobrdu živo oslovujú. Nabádajú tiež kajúcne premýšľať nad premrhanými príležitosťami v našom osobnom živote i v cirkvi. Veď koľko je toho, čo by dnes malo byť šancou ev. cirkvi pre budúcnosť, a nezriedka zostáva len konzervovaním minulých zvykov či premárnenými možnosťami. Učme sa vnímať náš čas ako dobu Bohom darovaných možností. Veď, azda si to ani neuvedomujeme, ale súčasnosť je po stránke vonkajšej slobody vari najpríhodnejším obdobím aké zažíva Evanjelická cirkev na Slovensku od svojho vzniku. Prijímajme túto dobu ako vzácnu - Hospodinom darovanú príležitosť pracovať pre rast Božieho kráľovstva. Pretože čas je zadarmo, ale späť ho nezískame ani za všetky peniaze sveta. (II) Ďalším oslovujúcim odkazom z udalostí ružomberskej synody i života Vladimíra Pavla Čobrdu pre nás je poriadok. Ružomberská synoda sa zaoberala poriadkom v cirkvi, usporiadaním jej pomerov vo viacerých oblastiach. Ako píše, už zvečnelý historik, Daniel Veselý, „úlohou synody bolo obnoviť cirkevný život, osloviť a prebudiť k životu ochabnutých a zmalátnených, unavených a stratených“...„obnoviť upadnutú službu Božiu, právny poriadok a všetko, čo bolo zanedbané.“ To korešponduje aj s učením Písma Svätého, ktoré nás nabáda: „Všetko nech sa deje slušne a v poriadku!“ Tiež Vladimír Pavel Čobrda sa svojou kazateľskou, publikačnou i organizačnou činnosťou usiloval o usporiadanie pomerov v ev. cirkvi. V reči, ktorú povedal pri svojej inštalácii za biskupa VD, tu, v Ružomberku, prízvukoval: „Nie mrtvá viera, ktorej dostačí volať: „Pane! Pane!“; nie povrchná zbožnosť, ktorá sa uspokojí s prázdnymi ceremoniami“... „ale viera, ktorá je mocou“ ... “toto žiada od nás Pán: vernú reč, čisté a zdravé učenie, verné vyznávanie, bezúhonný život, bohumilé obcovanie pred ľuďmi i pred Bohom. Neohliadať sa na ľudí, nekulhať na všetky strany“,...“nerobiť kompromisy s neverou“... „Vieme si“...,,predstaviť, čo by sme takto znamenali... pre svet, ako by ožila cirkev a evanjelium Kristovo - ako dobrý kvas - nakvasilo by celú spoločnosť ľudskú, o čo krajšie, radostnejšie by bolo na zemi, o čo lepší ale i spokojnejší, šťastnejší by boli ľudia, lebo do sŕdc ľudských vrátilo by sa kus toho ztrateného rája, kráľovstvo lásky, pravdy, spravodlivosti a pokoja!“ Áno, túžba po usporiadaní pomerov tak, aby sa všetko dialo slušne a v poriadku, je to ďalšie čo nás oslovuje z Čobrdovho života i z ružomberskej synody, ktorú si pripomíname. Odkaz na Boží poriadok je ako svetlo silného reflektora, bodového svetla, ktoré svieti na život nás súčasných evanjelikov a ukazuje nám, koľko neusporiadanosti je v našom vlastnom žití, v súčasných evanjelických rodinách, v medziľudských vzťahoch. Ak nám história nemá zostať iba falošne posvätnou, ale má sa stať inšpiratívnou, prosme: Pane Ježiši - Pane cirkvi, ukazuj nám čo všetko nie je pri nás i v našich zboroch v súlade s Božím poriadkom a daj nám silu svojho Ducha k náprave. (III) Tým tretím odkazom histórie, na ktorú spomíname je úsilie o jednotu, svornosť. Synoda je pôvodom grécke slovo a znamená ísť spolu - kráčať spolu jednou cestou. I v dobe ružomberskej synody boli v ev. cirkvi viaceré prúdy. Na synode samej došlo k stretu zástancov ortodoxie s prívržencami pietizmu. Ortodoxia sa snažila o jednoznačné vyjadrenie kresťanského učenia - aby bolo ľuďom jasné, čo člen cirkvi má veriť a čomu veriť nesmie. Nezriedka však dochádzalo k tomu, že zbožnosť sa stal a skôr súhlasom s článkami viery ako vyznaním srdca a života. Práve skutočnosť, že kresťanstvo nespočíva vo vedomostiach - vo vedení, ale zbožnom živote zdôrazňoval pietizmus. Jeho úskalím bolo, že znižovaním významu reformačných vierovyznaní ohrozoval právne postavenie evanjelikov vo vtedajšom Uhorsku a zaznievali výčitky, že evanjelici sa nepridŕžajú tých svojich vierovyznaní, na základe ktorých dosiahli uznanie a slobodu. Preto na ružomberskej synode biskup Daniel Krman trval na vernosti Symbolickým knihám a brojil proti pietistom. Správne rozpoznal, že vnútorne rozdelená cirkev neobstojí. A to je nemenej aktuálne pre dnešok. Určite aj dnes potrebujeme vedieť komu a čomu veríme, vedieť, čieho sme ducha. Avšak viera bez vrúcnosti, mŕtva ortodoxia je extrém. Ak by čistému evanjelickému učeniu - ortodoxii, chýbala prax, taká viera by sa podobala skameneline a sotva by ju bolo ešte možné označiť za evanjelickú - za vieru podľa Kristovho evanjelia. Ak by čo akej vrúcnej horlivej viere chýbal základ, bolo by tom skôr pestovanie vlastného náboženstva ako kresťanská viera. Cestu, ktorou máme kráčať, nám ukázal Pán Ježiš Kristus. V Ňom došlo k spojeniu pravdy a života, správneho učenia i správnej životnej praxe. On, Ježiš Kristus je cestou, pravdou i životom /J 14,6/. Pravá cesta vedúca k svornosti je spojenie čistého učenia so srdečnou zbožnosťou, vrelou oddanosťou Pánu Bohu. Len keď sa budeme orientovať podľa Krista, nezostane úsilie o zachovanie jednoty ducha vo zväzku pokoja márne. Už sme spomínali, že ľudia sa delia na tri skupiny: na tých, ktorí spôsobujú udalosti, na tých, ktorí udalosti pozorujú a na tých, ktorí nikdy nepochopili, čo sa deje. Pán Ježiš nás volá, aby sme nezostali tými, ktorí sa udalostiam iba nechápavo či ľahostajne prizerajú. Aj cez históriu a s ňou späté osobnosti, ktoré si pripomíname, nás volá, aby sme ako Jeho cirkev kráčali spoločnou cestou. Pritom je nesmierne povzbudzujúce vedieť, čo - hovoril už Martin Luther, že ľudia, na ktorých dnes s vďakou i hrdosťou myslíme, nemali iné Božie slovo, iné evanjelium ako my a čím bol Ježiš Kristus im, tým môže byť i nám. Buďme za to Hospodinovi vďační! Amen. Martin Šefranko Pramene:
|