Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007

Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster

8.4. 2007 – 1. slávnosť veľkonočná

Žalm – slávnostný: 118,14-24;
Evanjelium: Ján 20,1-10;
Piesne: 601, 124, 143, 126, 144; Antifóny: 33, 34;
Kázňový text:  Ján 20,11-18

Milí bratia, milé sestry!

Spievali sme radostné veľkonočné piesne. Radosť v nich obsiahnutá ostro kontrastuje s ponurou atmosférou kázňového textu. Ten začína smútkom, slzami, priam záplavou vnútornej bolesti Márie Magdalény.

V tejto biblickej postave sú zhutnené – skumulované zármutky, žiale, trápenia, ktoré prežívame, keď sa lúčime so svojimi blízkymi, s tými, ktorých sme mali radi, ktorí  boli časťou nášho života,  nášho srdca. Preto sa nám otázka anjela: „Žena, čo plačeš?“ (v. 13) – zdá prinajmenšom nadbytočnou. Veď ako by Mária neplakala, keď zrazu niet Toho, kto do jej života vniesol svetlo, kto ju uzdravil (L 8,2)? Ako neplakať, keď zomrel Ten, v blízkosti ktorého sa človek cíti pochopený, milovaný, vďaka komu mal život zmysel – dostal nový rozmer, novú hodnotu? Ako neplakať, keď ani Jeho mŕtve telo nezostalo na pokoji, keď bolo porušené aj miesto, kde človek môže spomínať, vracať sa ku všetkému, čo so zosnulým prežil, čo od Neho počul? Mária hľadí do hrobu, do jaskyne, od vchodu ktorej bol odvalený mohutný kameň. A je tak ponorená do zármutku, tak užialená, že pre smútok a slzy nepoznáva ani samého Ježiša. „Obrátila sa a videla Ježiša stáť, ale nevedela, že je to Ježiš“ (v. 14).

Možno sme i my zažili čosi podobné, že v bolesti nášho vnútra, v trýzni nášho srdca, v smútku a slzách sme nespoznali Pána Ježiša, hoci stál pri nás. Pri Márii Magdaléne sa to tak deje. No vzkriesený Pán k nej prichádza, prichádza i k nám, aby sme nehľadeli iba do minulosti. Mária nemá byť ochrankyňou mŕtvych. Pri všetkej úcte k našim zosnulým, ani naším poslaním nie je byť strážcami mŕtvych. Kto je príliš sústredený iba na mŕtvych, kto hľadí iba do minulosti, koho pohľad je upretý do hrobu – ako pohľad Márie Magdalény, ten vidí len ľudské možnosti. Vzkriesený Pán prišiel k Márii a On, živý, prichádza tiež k nám, aby sme nehľadeli iba do minulosti, len na ľudské možnosti, ale aby sme sa otvorili Božím možnostiam. Otvoriť sa Božím možnostiam, živému, vzkriesenému Ježišovi Kristovi, veľmi potrebujeme: každý z nás osobne, ale tiež v živote cirkvi i našej krajiny.

Vzkriesený Pán prichádza, aby budil a posilňoval našu vieru. Otvárať sa Božím možnostiam máme príležitosť tam, kde nás Ježiš oslovuje. Neprepočujeme: Mária vidí Ježiša, ale nepoznáva Ho. On pre ňu zostáva cudzou osobou, cudzou bytosťou. No keď sa jej Pán prihovára, keď ju Ježiš oslovuje: „Mária!“, mení sa celá situácia. Už nepočuť o slzách, mizne ťaživá, ponurá atmosféra smútku a bolesti. Je tu viera, radosť, veď kameň padol nielen od otvoru hrobu, ale aj z Máriinho srdca. Vzkriesený Pán prichádza, aby budil, posilňoval našu vieru. Naša viera nežije z videnia, zo senzácií, ani z dôkazov, po ktorých - v prípade Kristovo zmŕtvychvstania - volajú mnohí pochybovači. Naša viera sa rodí, rastie a pevnie z Ježišovho slova, z toho, keď sa nám On prihovára, keď k nám v slove kázanom i viditeľnom slove svojich sviatostí, vzkriesený Pán prichádza a oslovuje nás.

V tieto dni – vo Veľký piatok a veľkonočnú nedeľu, sú kostoly plnšie ako inokedy. Tešíme sa z toho. Úprimne vítame na službách Božích všetkých, ktorí prišli po dlhšom čase.  No jedným dychom je potrebné dodať, že viera žije z Ježišovho oslovenia – nielen na Veľký piatok a veľkonočnú nedeľu, ale vždy. Bez Ježišovho slova nemá naša viera z čoho silnieť, z čoho rásť. Istá kvalitná hudobníčka povedala: „Keď necvičím na svojom nástroji deň, poznám to iba ja, ak necvičím týždeň, poznajú to moji profesionálni kolegovia a hudobní kritici; keď necvičím mesiac, pozná to už aj moje publikum.“ Obdobne to platí aj o službách Božích. Potrebujeme na ne – k Ježišovmu slovu – pravidelne prichádzať, lebo z Ježišovho slova rastie naša viera (R 10,17). Ak si naň nenájdeme čas, ak sa ho dobrovoľne zriekame, to, že naša viera slabne poznáme my, sami, no čoskoro aj druhí ľudia. Vzkriesený Pán prichádza, aby budil a posilňoval našu vieru. Koná to na službách Božích, na detskej besiedke, stretnutiach dorastu, mládeže, biblických hodinách, na vyučovaní náboženstva, konfirmačnej príprave. Koná to, keď rodičia/starí rodičia už tým najmenším čítajú/rozprávajú biblické príbehy. Vzkriesený Ježiš nás cez ne volá po mene. Vraví: „Moje ovce počúvajú môj hlas, aj ja ich poznám a nasledujú ma. Ja im dávam večný život, nezahynú naveky, a nikto mi ich nevytrhne z ruky“ (J 10,27n). Na Ježišovom oslovení, na počúvaní Pánovho hlasu záleží. Ježiš Márii zakazuje dotknúť sa Ho. Vie, že pre našu vieru je podstatné Jeho slovo, Jeho oslovujúca prítomnosť, nie senzačné, „rukolapné“ dôkazy. Pánovo: „Nedotýkaj sa ma“ (v. 17), môžeme preložiť aj ako: „Nezadržuj ma – nechci ma mať iba pre seba.“

Vzkriesený Pán prišiel k Márii a prichádza i k nám, aby sme zvesť o spáse v Ňom niesli aj ďalším. Márii vraví: „Choď k mojim bratom“ (v. 17). Nemieni tým svojich pokrvných súrodencov (por. Mt 13,55), ale učeníkov. Tých učeníkov, ktorí bolestne zlyhali, zahanbujúco sklamali a svojho Majstra v hodine Jeho kríža nechali „v štichu“. Im má Mária odkázať, že Ježiš ich nepokladá za odpísaných zbabelcov, že ich nenazýva zradcami, ale bratmi. Mária im má priniesť zvesť Pánovho odpustenia, správu, že Ježiš je živý, že s nimi obnovuje spoločenstvo. V Ňom, za nás Ukrižovanom a pre nás Vzkriesenom Pánovi, mám život i my, ktorí sme Ho zapreli v inom čase a iným spôsobom, ako učeníci. Vzkriesený Ježiš prišiel k Márii a prichádza i k nám, aby sme zvesť o spáse a živote v Ňom niesli aj ďalším. Nejde iba o našu vlastnú – súkromnú spásu. O osušenie našich sĺz, o utíšenie našich smútkov a bolestí, ale - ako Ježiš zomrel za svet, tiež my sa máme stať cirkvou pre ľudí. Stávať sa tými, ktorí celým spôsobom svojho života, slovom aj inou praktickou pomocou, svojimi modlitbami a činmi, ponesú i ďalším zvesť: Ježiš žije!

Vzkriesený Pán prichádza k nám, aby sme nehľadeli iba do minulosti; prichádza, aby budil a posilňoval našu vieru; prichádza, aby sme zvesť o spáse  v Ňom niesli ďalším. Náš text končí tým, že Mária poslúchla – vykonala, čím ju Pán poveril (v. 18). Zvestovala vzkrieseného Krista učeníkom. Tiež pri nás má mať Ježišovo vzkriesenie dosah nie len na pár dní v roku, ale počas celého nášho žitia. Ako kedysi Márii i nám platí Ježišovo poverenie: isť k ľuďom, so zvesťou o živom Pánovi. – Ísť aj k tým, ktorí Ježiša pre svoje slzy, bolesti a zlyhania nepoznajú, k tým, ktorých život sa podobá hrobu. Aj im platí a má znieť evanjelium: Ježiš žije, aby sme mohli žiť! Prenášať Veľkú noc do všedných dní – prinášať živého Krista do ľudských bôľov a trápení, je našou veľkou a trvalou úlohou. Je dobré nezabudnúť, že skutočná láska k Ježišovi nespočíva iba v emóciách, len vo vonkajšom dotyku - vonkajšom kontakte s Kristom, ale predovšetkým v napĺňaní poverenia, ktoré nám dal vzkriesený Pán (por. J 14,14.23-24a). Amen.

Použitá literatúra:
Werner de Boor: Evangelium podle Jana II. díl (vyd. Křesťanské sbory v ČSSR 1985);
Luděk Rejchrt: Postila (nakladatelství Pierot, Praha 2004).
   

späť