Recenzie |
|
Evanjelický
augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku |
Niektoré knihy oslovia názvom, iné upútajú obálkou a zase ďalšie zaujmú prijateľnou cenou. Sú však i také, pri ktorých už meno autora naznačí, že čítať ich rozhodne nebude stratou času. K posledne menovaným patria aj diela z pera Bengta Pleijela, švédskeho evanjelického farára. Jeho najnovšia publikácia, vychádzajúca v slovenskom preklade Michala Hudáka ml. (ten knihu aj ilustroval) a Ľudmily Hudákovej, dostala titul „Prežiť v Laodikei“. Jej podnadpis: „Niekoľko receptov na prežitie pre cirkev putujúcu púšťou“ prezrádza, že ide vlastne o evanjelický receptár pre cirkev. O tom, v akom je stave, autor nevytvára ilúzie. Nezatajuje, ako veľa biedy je ukryté za krásnym náterom. Pomenúva nebezpečenstvá, ktoré cirkev ohrozujú: vlažnosť, kompromisy, pripodobňovanie sa ľuďom, poskytovanie falošnej útechy, to, že cirkev už nepotrebuje Ježiša, je úplne zaujatá sama sebou, chce stáť v centre pozornosti a byť obdivovaná. Pleijel neúprosne tne do živého keď píše, že Ježiš sa stal pre kresťanov medvedíkom, bábikou, ktorá im má zaistiť bezpečie a šťastie. „Je to „medvedíkológia“ namiesto kristológie a teológie“. Autor však vie, že na druhej strane smrti jestvuje zmŕtvychvstanie. Vie, že Pán sa nevzdáva svojej cirkvi. Jeho lásku však nemožno chápať tak, že Ježiš za nás všetko vybaví a zariadi, aby sme sa mali a cítili dobre. Ježišova láska nie je cukríková, ale vychováva nás pre večný život. Pripomína, že kde sa vytráca láska k Ježišovi, mizne aj láska k blížnym. Varuje pred výmenou lásky ku Kristovi za falošnú toleranciu, pred zamieňaním skutočného života so živosťou. Formálne Pleijel knihu rozdelil do dvoch častí. Prvá (Dráma v Laodikei) i druhá (Recepty na prežitie) majú 8 dejstiev. Medzi ne je zakomponovaná medzihra. Kniha končí dohrou. Začína predohrou - je dobre, že v nej čitateľ nájde aj vysvetlenie obrázku na obálke, ktorý je výtvarným zobrazením biblického textu zo Zjav 3,14-22. Pleijelov jazyk je veľmi živý. Nechýba mu dôkladné poznanie cirkevných reálií (píše o roztatárených konfirmandoch – žuvačkároch mechriacich sa v prvých laviciach; tiež o ľuďoch opúšťajúcich cirkev), ani dramatickosť či výstižné obrazy. Uvediem aspoň niektoré: Cirkev je Božia nemocnica, kde človeku ošetria vnútorné rany; cirkev je prezliekáreň, kde smiem odložiť zašpinené šaty včerajška; Ježišova adresa: Matúšova ulica 11,28; Ježiš je Ten, kto sa postará o smeti v našom živote – je „najlepší smetiar sveta“. Autor chápe, že čitateľa chytí za srdce skôr láskavý humor ako vážne moralizovanie (Ján Krstiteľ – oblečený je do plášťa z ťavej srsti, k tomu kožený opasok. – nezvyčajná figúra! Na slávnosť odovzdávanie Nobelovej ceny by sme ho ťažko mohli vziať so sebou...; staré tetky a svákovia zboru budú /v chráme/ vzdychať, starý kantor z chóru bľačať svoj chorál). Najväčším prínosom knihy je jej podmanivý obsah. Má duchovnú, biblickú i literárnu hĺbku. Oslovujúce sú i modlitby, ktorými končia viaceré kapitoly. Na publikácii je sympatické, že kapitoly sú krátke – hutné, takže kniha môže dobre poslúžiť pre denné rozjímanie nad zvesťou Písma, ktorého rozličné texty sú v nej aplikované do súčasnosti. Takéto meditovanie sa zrejme udeje až pri druhom či ďalšom čítaní, lebo na prvý raz text čitateľa nepustí. Prednosťou knihy je jej cenová dostupnosť (100,-Sk pri počte 166 strán formátu A5); nedostatkom pomerne slabá väzba. Na vypadávajúcich hárkoch poniektoré Pleijelove „recepty“ teda môžeme čítať aj separátne. Rozhodujúce je, že „strava“ na nich je zdravá a výživná. Prečítať si ich, spätne sa k nim vracať a najmä riadiť sa týmto receptárom v živote, možno čitateľom len a len srdečne odporúčať. Tí evanjelickí smú byť vďační i hrdí, že práve v našej evanjelickej cirkvi vyšla ďalšia kvalitná kniha. Publikáciu vydalo vydavateľstvo Polárka vo Vavrišove na sklonku r. 2003 (hudakpolarka@stonline.sk 044/527 11 04; vyd. POLÁRKA, 032 41 Vavrišovo č. 333) Martin Šefranko |