Cirkev a ekuména

Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster

Biblická práca na 1. KORINTSKÝM 11, 17-34
Téma: Večera Pánova Na 28. nemeckých ev. cirkevných dňoch (Kirchentag-u) ju 18. júna 1999 o 9.00 hod na pódiu pri Novom zámku v Stuttgarte predniesol miestny farár Dr. Jörg Zink

Milé moje sestry a bratia, dovoľte mi, aby som vám porozprával jeden príbeh:

Bolo raz jedno veľké mesto. A v tom veľkom meste bolo veľa malých ľudí. Nachádzali sa tam paláce a pekné domy, aj desné zadné dvory. Žili tam mocní i bezmocní, boháči i veľkí chudáci, boli v ňom nádherné hintovy, ktoré patrili úspešným aj ľudia, ktorí pešo s námahou vliekli svoje bremeno. Boli tu sny o veľkom šťastí a tiež zúfalstvo - beznádej v podkrovných bytoch. A boháči boli stále bohatší a chudáci stále chudobnejší. Asi tak sa to tam dialo.

Pri tom všetkom hovorili tí, ktorí boli hore o spravodlivosti. No spravodlivosť dolu neprichádzala. Tam zostávala sedieť vo všetkých tmavých kútoch bieda. Kto čosi dokáže, žije vo svetle. Kto nedokáže nič, zostáva v pološere. To je spravodlivé. A vidno bolo len tých vo svetle, tých v tme nebolo vidieť, usúdil Bert Becht.

Jedného večera, po dni plnom tvrdej práce, sa stretlo v zadnej izbe v jednom zadnom dvore a  za vlhkými stenami, z ktorých opadávala omietka, zopár tých, ktorí žili v temnote. Tak to nesmie zostať, usúdili. Musí predsa existovať čosi ako spravodlivosť. Musí to ísť predsa inak, aj u nás, kde chudobní trčia vo svojich dierach, zatiaľ čo iní sa bavia na banketoch pod veľkými lustrami. Nemôže predsa zostať naveky to, že polícia dbá najmä, aby sa nekonali zakázané demonštrácie. Čo však treba urobiť, aby sa pomery v tomto meste zmenili? Teroristické akcie? Mobilizovať masy? Alebo čo? Požadovať slobodné voľby? Zväz (spojenectvo – poznámka prekladateľa, ďalej PP) za prácu? Alebo veľký prevrat?

Medzi malými ľuďmi vo veľkom zadnom dome sedelo tiež niekoľko tých, ktorí už počuli čo - to o kresťanstve. Mienili: Pokiaľ bude tento svet svetom, nebude medzi ľuďmi nijakej spravodlivosti. Nebude konca vykorisťovania chudobných boháčmi, malých veľkými. Spravodlivosť je ľuďom príliš protiprirodzená. Budú o spravodlivosti neustále rozprávať, a nespravodlivosť bude vždy vládnúcou mocou.

Pred krátkym časom žil na druhej strane – za morom, v Izraeli, človek, ktorý hovoril: Dejiny ľudstva sa jedného dňa skončia, ľudia sa takpovediac zahrdúsia vlastnou neprávosťou. Potom sa však ukáže, že Boh má vždy vedenie vo svojich rukách. Boh potom nastolí svoje večné kráľovstvo, kráľovstvo pokoja a spravodlivosti. Žiť orientovaný na toto kráľovstvo a pracovať na jeho uskutočnení, je vlastnou úlohou nás, ľudí. Kedy Božie kráľovstvo príde, nevie nik, ale my máme navzájom žiť tak, aby sa ono prejavilo už dnes večer - v našom kruhu, tu, kde sme. Aby na nás bolo vidieť, čo je spravodlivosť. Čo je pokoj. Aby sme sa odlišovali od všetkých ostatných v tomto veľkom meste. A aby druhí videli: “Takto to ide!” Toto nám môže pomôcť. My budeme žiť potom naďalej uprostred týchto starých múrov, ale staneme sa znamením nádeje toho, čo príde. A v našom malom kruhu zažijeme, čo všetko sa zmení! Tiež naša vlastná bieda. Bude svetlejšie v našich “kasárňach” a od nás vzíde posolstvo: Posolstvo, že je možné, aby ľudia spolu vychádzali vo vľúdnosti a nie už len v žiadostivosti.
Ostatní boli nadšení. Áno, musíme to skúsiť. Ale čo urobíme?

Napríklad toto, povedali tí, ktorí boli spomedzi nich kresťania. Stretneme sa vždy večer, po práci. Každý prinesie niečo na jedenie, tí, ktorí majú viac, prinesú viac, tí, ktorí majú menej, prinesú menej alebo nič. Potom s tým, čo bude prinesené, prestrieme veľký stôl a každý sa smie dosýta najesť. A týmto spoločným jedením ukážeme ľuďom v susedstve, ako sa to dá. A snáď sa takýmto spôsobom zmení všeličo aj v tomto meste.

Veľkolepé, kričali ostatní. Spravíme to. Ale pri tom večernom stretnutí nesmú byť nijaké rozdiely medzi tými, ktorí majú viac a tými, čo majú menej. Nesmie tam byť žiaden šéf, ktorému by bol človek opäť vydaný napospas. Všetci si musíme byť rovní. Starší ľudia a otcovia rodín i deti, dôchodcovia aj ľudia zo strednej triedy. Áno, volali, to je dobré.

V ďalšom období sa každý večer schádzali a spoločne jedli. Bolo to ako vykúpenie. No bolo to aj ťažké. Pretože boli ľudia, ktorí skončili prácu skôr a zase iní, pri ktorých človek nikdy nevedel, kedy sa vrátia z ich továrne alebo z prístavu. Ako dlho sa má čakať? Keďže boli hladní, zostal pre neskôr príducich už len nepatrný zvyšok. Zvlášť tí, ktorí priniesli veľa, si povedali: Ako to, že tu máme stáť hladní okolo stola len preto, že niektorí tu nemôžu byť včas? A nasýtili sa zatiaľ najlepšími kúskami. Pretože priniesli aj víno, pili, samozrejme, z neho, a keď prichádzali poslední, prví už nemali celkom jasnú hlavu. Keďže ich počet neustále pribúdal a keďže sa do toho zastarali aj niektorí, ktorí mali viac peňazí, utvorili sa čoskoro dva stoly. Jeden pre tých, ktorí priniesli veľa a druhý pre ostatných.

A výsledok: To, čo sa vlastne malo stať znamením pre veľkú spravodlivosť, spoločný stôl a spoločné jedlo, sa rýchlo vyvinulo v zrkadlový obraz zlých vzťahov vo veľkom meste. Spor bol programovaný, začal boj o lepšie miesta, nenávisť chudobných voči boháčom a všetko bolo tak, ako sa to dialo aj inde vo veľkom meste.

Ostatne, to veľké mesto sa nevolalo Štuttgart, ale Korint. No v tom nie je žiadny rozdiel. To, čo sa odohralo vo veľkom prístavnom meste Korint pred 2000 rokmi sa rozchýrilo. Jeden z tých, ktorí videli, čo tu bolo pošliapané, napísal ľuďom do Korintu list.

“Považujem za hrozné, čo ste urobili z vašich zhromaždení. Počul som, že sú medzi vami frakcie, frakcia boháčov a frakcia nemajetných a frakcia tých medzi nimi. Chceli ste predsa vo vašom spoločnom jedení vztýčiť znamenie pre spravodlivosť, ale kamže sa podela spravodlivosť medzi Vami?

Schádzate sa k jedlu, k tomu spoločnému, ktoré ustanovil Ježiš Kristus, ale odzrkadľuje to čosi úplne iného. Niektorí sedia pri stole a jedia, čo priniesli, iní sedia pred prázdnou misou. Jedni nemajú nič vo svojom pohári, ďalší sú opití. Keď u vás každý chce jesť to svoje, potom prestaňte s týmto nezmyselným stolovaním, na ktorom nieto viac nič zvláštneho.

Ako ste prišli na nápad tráviť čas pri takomto spoločnom stolovaní? Tí, čo o tom najprv hovorili, vám oznámili, že takýto spôsob spoločného jedenia bol ustanovený Ježišom Kristom.

Keď Ježiš vedel, že zomrie, ustanovil znamenie nádeje na Božie kráľovstvo. Povedal k tomu: Som na strane tohto prichádzajúceho kráľovstva. Nechám sa popraviť, aby ste videli, na čom záleží: Totiž na tom, že sa vzájomne postavíte jeden za druhého, ako som sa ja postavil za vás. Potom vzal chlieb a povedal: To som ja. Ako sa láme tento chlieb, tak budem ja zlomený. A vzal kalich s vínom a povedal: To som ja. Víno sa pije – a ako sa víno pije – ako je preliate, tak bude preliata moja krv. A Ježiš Kristus povedal: Tento hod vám má znázorniť, akým spôsobom vzniká spravodlivosť, totiž tým, že jeden obetuje pre druhého seba a svoje záujmy, aby sa staval jeden za druhého, a tak, že budete myslieť pri každom kúsku chleba a pri každom dúšku vína na obeť, ktorú som priniesol. Pomery vo vašom kruhu a vo vašom meste sa zmenia v takej miere, v akej budete sláviť vaše stolovanie v znamení spoločenstva a vzájomného stavania sa jedného za druhého.

A nemyslite si, že zneužitie tohto veľkého znamenia, svätého hodu, sa zničujúco neprejaví na všetkom, čo potom budete chcieť alebo čoho sa budete nádejať. Opäť upadnete do vašej beznádejnosti.”

Kto dnes príde do Korintu, nenatrafí viac na veľké mesto, len na obrovské pole ruín a na malý zvyšok prístavu. A na čo natrafí, kto príde tu, v Štuttgarte, k hodu, ktorý bude slávený všade v kostoloch? Na čo natrafí, okrem zvyškov akéhosi skazeného symbolu?

Slávime eucharistiu. Večeru Pánovu. Činíme to všade. Tiež na tomto Kirchentagu. A budeme ju sláviť aj dnes večer na mnohých miestach v tomto meste. Tento hod ustanovil Ježiš ako znamenie, ktoré by malo vzájomne spájať tých, čo sú Jeho a malo by odkazovať na budúcnosť v kráľovstve spravodlivosti, pokoja a spoločenstva.

Ale tento hod nesmie sláviť katolík spolu s protestantom, pravoslávny s katolíkom a na mnohých miestach ani luterán s reformovaným. V dnešných kresťanských zadných izbách stojí opäť viacero stolov. A kto sedí pri jednom stole, nemá nijaké spoločenstvo stola s niekým pri inom stole. Bol ustanovený ako znamenie spoločenstva a práve – a akurát tento hod spoločenstva sa stal v stáročiach cirkevných dejín zrejmým znamením rozdelenia.

Evanjelicko - katolícky Kirchentag si dnes ešte neželá mnoho ľudí, lebo vyvstáva tu nebezpečenstvo, že by kresťania mohli zase spoločne sláviť (Večeru Pánovu – PP).

Ako dlho má trvať tento nezmysel? A kedy sa my, prostí ľudia v zboroch, vzbúrime proti tomu zhora nariadenému zneužívaniu sviatosti? Keď sa pýtame, prečo je pre nás tento hod tak dôležitý, prídeme k otázke, ako došlo k tomu, že ho Ježiš ustanovil:

Spomeňme si: V evanjeliách čítame, ako Ježiš vyzval množstvo ľudí, aby vytvorili spoločenstvo stola v tráve, ako potom vzal niekoľko chlebov, riekol slová požehnania, lámal chlieb a kúsky podával ďalej ľuďom, ktorí sedeli pred Ním.

Takýto hod On slávil často aj s hodnostármi z dedín, predovšetkým však s tými, ktorí boli počítaní medzi outsiderov. Pozýval všetkých ľudí bez rozdielu. Nerozlišoval medzi hodnými a nehodnými, medzi spravodlivými a nespravodlivými, ale zjednocoval v nich všetkých nový súrodenecky žijúci Boží ľud. Stolovania, ktoré poukazovali na slávnostnú budúcnosť, boli naplnené družnosťou a radosťou a  to natoľko, že v okolí kde sa konali, vzbudzovali so svojou sviatočnou radosťou pohoršenie u obozretných a prísnych. Vpisovali veľkú, žiarivú nádej v často tak žalostnom živote zhromaždených ľudí. Utešený (potešujúci – PP) obraz bezpodmienečnej Božej dobrotivosti. A tak Ježiš opätovne prirovnával tieto zhromaždenia k svadobnej hostine, k svadbe medzi Bohom a ľuďmi.

Čo sa však muselo pri pozvaných vopred zmeniť? Nič. Nikto sa nemusel spovedať zo svojich hriechov. Nik nemusel prejaviť kajúce zmýšľanie. Nikomu nemuseli byť odpustené jeho hriechy, aby sa stal hodným účasti. Skôr bol jednoducho pozvaný. Týmto pozvaním povedal Ježiš na rovinu a jednoducho: Ty patríš ku mne. Chcem sláviť s tebou. Všetko je dobré. Poď!

Spoločenstvo stola znamenalo vtedy poctu hosťovi. Bol mu ponúknutý pokoj, uzavreté s ním bratstvo. Keď Ježiš pozýval ľudí, tak bol Boží vzťah pozývajúceho zároveň aj Božím vzťahom hosťa. (...so war die Gottesbeziehung des Einladenden zugleich auch Gottesbeziehung des Gastes). Keď bol hostiteľ v poriadku (na čistom –PP) s Bohom, tak bol taký aj hosť.

Je to vždy ten istý obraz. Ježiš sa otvára ľuďom, ktorí žijú v ústraní. Činí to s neohraničenou láskou a práve cestou k tým ľuďom na okraji a svojou prevažujúcou láskou, vyrušoval iných, ktorí hľadeli na poriadok. S touto láskou vzbudil ich podozrenie, ich nedôveru, ich nepriateľstvo a nakoniec ich nenávisť. Ježiš sa vzdal práve svojou dobrotivosťou ku všetkým svojej osobnej úcty, svojej dôveryhodnosti, svojej istoty a pritom vedel, že to všetko povedie do slepej uličky, z ktorej nebude pre neho nijakého iného východiska, než prijatie smrti. On žil pre týchto ľudí a tak nie je vonkoncom nič nového, keď sa pri Večeri Pánovej hovorí: Jeho smrť sa udiala “za mnohých”. Táto smrť je dôsledkom toho, čo On žil.

Dnes, keď premýšľame, o zmysle Ježišovej smrti, nemôžeme vynechať pozadie stolovania v Galilei. Čo Ježiš činí v smrti, to činil už počas svojho života. Obetoval svoju úctu, svoje možnosti pôsobenia, svoju istotu už počas svojho života, aby najchudobnejší a mravne najviac skazení mohli žiť ako Božie deti, aby boli uzdravení na tele i duši, aby ich mohol zhromaždiť ako svätý ľud bratov a sestier. V tom, že sa za nich zasadil, obetoval sa pre nich. Už na svojich cestách cez dediny svojej vlasti vzal chlieb a delil ho. Tak sa stal sám chlebom života pre bezpočet (ľudí –PP). A na konci vysvetlil zmysel svojho životného diela, keď vzal chlieb a riekol: To som ja! Tým vyzval svojich, aby činili na Jeho pamiatku to isté, čo On činil, totiž sami sa stali chlebom pre tých, ktorí nemajú žiadny chlieb bez Neho a bez nás.

A čo sme z toho urobili my? Rituál, aký sa konal vtedy v Korinte pri oddelených stoloch. A medzi stolami stoja dozorcovia, ktorí sa starajú, aby sa nik neposadil k nesprávnemu stolu. Dozorcovia sú naše konfesie. Ja som však, moji priatelia, presvedčený, že čas konfesií v ich doterajšej uzavretosti, ktorá pripomína pevnosť, je na konci. Cirkev je Božia záhrada. A v tejto záhrade majú svoje miesto a svoj priestor stromy a kríky, kvety, šalát a reďkovka, a to všetko spolu vytvára krásu a úrodnosť tejto záhrady. Čože by to však bolo za záhradu, keby medzi každou hlávkou kapusty stál plot, či dokonca múr? Keby si každá reďkovka robila nárok, že je jedinou povolenou rastlinkou v tejto záhrade. Teda keď je každý z nás presvedčený, že v jeho zoskupení má Božia pravda svoje obzvlášť jasné, alebo snáď úplne jediné miesto.

Nesmieme podceniť (skutočnosť –PP), že táto kapitola o Večeri Pánovej, ktorú dnes spolu čítame, má úvod, ktorému ona predchádza. Veľpieseň lásky v l. Liste Korintským 13. Tam sa hovorí:

Keby som hovoril slovami ľudí,
áno, keby spieval hlasmi anjelov
a nemiloval by som,
bol by som znejúcim zvonom
alebo zvučiacim cengáčom.
Keby by som vedel všetky Božie myšlienky,
videl všetky tajomstvá,
keby som mal všetko poznanie,
moc prenášať vrchy mocou svojej viery,
a nemiloval by som,
tak nie som nič.

A potom hovorí Pavel ľuďom v Korinte o Večeri Pánovej. Vraví prakticky nasledovné:

Keď zaspievate vašu eucharistiu od začiatku do konca nebeskými hlasmi, keď ju okrášlite najvynikajúcejšou organovou hudbou a spevokolom a pritom budete iných vylučovať (doslova: vynímať z celku – PP), potom je to celé len prázdny cengot.

Alebo vraví:

Keď uctievate tajomstvo svätého hodu, áno, keď presne viete, čo sa deje tam, kde prijímate chlieb a víno, keď máte najsprávnejšiu teológiu a najpevnejšiu vieru a pritom nemilujete, žijete mimo toho najrozhodujúcejšieho, čo sa má s nami udiať pri tomto hode.

Keď skôr, ako zadržíte spoločenstvo stola, triedite ľudí podľa ich vyznaní, potom si môžete celú vašu slávnostnosť odpustiť. Pokiaľ budete jesť pri vašich špeciálnych stoloch, môžete si celú tú vašu Večeru Pánovu zabaliť. Pokiaľ nemilujete, to jest pokiaľ nespolunažívate bez podmienok s každým, môžete o Kristovej prítomnosti rozprávať hodiny, On pri vás nebude.

Pavel hovorí: Keď chcete jesť, potom sa starajte, aby mohli jesť všetci, aj ľudia, ktorí nepatria k Vášmu zvláštnemu spolku. Inak vám síce zostane vaša hašterivosť a pocit vašej hodnoty, ale nie Kristova láska.

Teda pokiaľ sú vám vaše konfesie dôležitejšie ako cirkev, potom z vás nebude ani v súčasnosti vyžarovať nijaká útecha, nijaké oslobodenie, nijaká nádej.

Celkom na začiatku tohto listu do Korintu píše Pavel čosi, čo nás vlastne musí šokovať. Píše totiž presne o našej konfesijnej činnosti:

“Napomínam vás: Buďte jednomyseľní. Netrpte medzi vami nijaké štiepenie, buďte jednej mysle a jednej mienky. Bolo mi totiž oznámené, že je medzi vami spor. Tým mienim: Každý z vás hovorí o sebe niečo iné. Jeden: ja som pavlovský, iný: ja apollovský, tretí: ja petrovský štvrtý: ja kristovský. Ako? Či je Kristus rozdelený? Či bol Pavel za vás ukrižovaný? Alebo ste boli pokrstení v Pavlovo meno?”

Keby to nebolo také absurdné a zároveň tak realistické, mohli by sme považovať za zábavné, že to, čo sa udialo s našimi konfesiami, ktoré sa po viac než tisíc rokoch od seba oddelili, je celkom jasne líčené už tridsať rokov po Ježišovej smrti.

Až do dnešného dňa predsa jestvuje cirkev, ktorá sa menuje “petrovská”, teda konfesia, ktorá si robí nárok na Petra, totiž na jeho primát, na jeho moc kľúčov a pastiersky úrad.

Jestvuje aj cirkev, protestantská, ktorá sa menuje “paulovská”, ktorá sa odvoláva na Pavla, veľkého zvestovateľa Božej milosti, Kristovho kríža, muža tzv. učenia o ospravedlnení. A v tých, ktorí sa menujú po Apollovi, možno zas rozpoznať východné, pravoslávne cirkvi, ktoré pevne drží tradícia gréckeho ducha a ktoré vykladajú evanjelium hlbokomyseľnejšie, bohatšie na obrazy a správnejšie – priam “ortodoxne”, teda pravoverne, to znamená správnejšie ako všetci iní.

A konečne, jestvuje aj mnoho skupín slobodných cirkví, ktoré sa odvolávajú jedine na Krista ako svojho Pána a Majstra a svoj život chcú utvárať podľa Neho a Jeho vzoru a príkazov.

Situácia by sa javila beznádejnou, keby v posledných rokoch a desaťročiach nebolo uvedené do chodu, ponad a cez závory, hrádze a hranice, iné, protichodné hnutie. Pohyb smerom k spoločnému. Nielenže sa za posledných sto rokov konal v celom svete rad konferencií medzi cirkvami, ktoré boli všetky zamerané na väčšiu pospolitosť, a nielenže vznikali medzitým pevné, záväzné úpravy, ktoré sa zaväzujú k spoločnému konaniu alebo k skúške spoločnej viery, ale predovšetkým vzniklo v zboroch rozličných cirkví široké hnutie priateľstva a súrodenectva, ktoré dnes už ide samozrejme sem a tam. Svetové zväzy, Svetová rada cirkví, interkonfesionálne pracovné skupiny na všetkých rovinách sa stali dnes práve tak samozrejmými ako spoločné stretnutia, spoločná verejná a diakonická práca. Spoločné služby Božie, dokonca spoločné slávenie eucharistie sa stávajú neustále samozrejmejšími, i tam kde idú proti rozličným doposiaľ platným cirkevným poriadkom. Evanjelický farár, ktorý káže v katolíckom kostole, si môže byť istý uzrozumením, či dokonca prisviedčanou pozornosťou katolíckeho zboru. Vždy znova samozrejmejšie možno vychádzať z toho, že to mlčky pripustí aj rigorózne cirkevné vedenie. Vždy úplnejšie sa odbúravajú staré nepriateľské obrazy. Stále menej sú pociťované konfesionálne zmiešané manželstvá ako nešťastie, naopak stále samozrejmejšie platia ako krok správnym smerom. Celkom samozrejme sa učia medzičasom vzájomne od seba, napríklad v biblických vedách, evanjelickí a katolícki učenci. Stále samozrejmešie platia osobitosti viery jednej alebo druhej strany ako spoločné dobro. A vždy ochotnejšie tolerujú ľudia zboroch aj terajšie zvláštnosti viery druhých bez toho, aby im museli rozumieť alebo ich úplne prebrať. Stále energickejšie sa predierajú ženy do duchovnej zodpovednosti a muži sa otvárajú stále viac bez strachu ich prianiu. Stále samozrejmejšie pracujú ženy a muži rôznych cirkví spolu v oblasti vzdelania, v sociálnej práci, v práci s mládežou, v starostlivosti o starých alebo v životnom poradenstve, v mierovej práci alebo v práci pre spravodlivosť vo svete, v práci s utečencami a azylantmi, tam, kdekoľvek sú kresťania požadovaní. Stále viac získava cirkev onú tvár ľudomilnosti, ktorá jej dobre pristane od čias Ježiša Krista.

Do chodu sa dalo hnutie, ktoré nadlho nezastaví nijaký cirkevný poriadok, nijaký teologický mocenský nárok a žiadny cirkevný úrad. Ono zachádza už oveľa ďalej, ako sa to chce dnes pripustiť z úradnej stránky, a síce vo všetkých smeroch. Nie vždy je to púha nevedomosť, ktorá podnieti občana Spolkovej republiky vystúpiť z evanjelickej cirkvi, pretože sa mu nepáči pápež, je to aj skutočne vhodný predpoklad, že cirkev ručí nie len za vlastné prejavy (výroky –PP), dokonca ručí aj za to, čo povie alebo robí na tejto zemi nejaká iná (cirkev –PP).

Nie, konfesie, tak ako nám ich prinieslo posledných tisíc a predovšetkým päťsto rokov, sú prežité. Tieto boje sa končia.

Dnes nám ide v spoločenstve kresťanov o to, byť modelom pre spravodlivosť, po ktorej túžili nielen ľudia vtedy v Korinte, ale celkom tak aj ľudia dnešnej doby. Nejde už o našu osamelú neochvejnosť, ale o našu schopnosť spolu s druhými ukázať ako sa môže podariť spoločný život.

Moji priatelia, v dejinách cirkvi sme sa pokúšali dvetisíc rokov objasniť, čo mohol mysleť Ježiš, keď povedal: Toto, tento chlieb, je moje telo.

Jedni vravia: Platí to doslovne. V tomto tele prijímame Kristovo telo. Iní: Chlieb symbolizuje Kristovo telo. Je obrazom pre telo. Tretí: To platí len pre okamih, v ktorom jeden druhému dáva chlieb jesť. So slovami: “To je moje telo”, prechádza Kristovo telo k druhému duchovne.

No nech kedykoľvek vysvetľujeme sviatosť, vysvetlenie povstáva vo všetkých prípadoch v ľudskej hlave. A to je hlava človeka tohto času a tejto kultúry. V nejakom inom čase svetových dejín a na nejakom inom mieste tejto zeme nájde človek iný význam a bude mať právo, mať vlastný názor. Len: Prosím! Predsa si všimnime, že Ježiš sám nám neponúka nijaké vysvetlenie. On hovorí tieto tajuplné slová celkom jednoducho: To je moje telo, to je moja krv a dáva nám príkaz: Čiňte to na moju pamiatku! Nepokladajme teda naše pokusy vysvetliť Večeru Pánovu za tak úplne dôležité, a čiňme to – slávme ju na Jeho pamiatku.

Teraz však prichádzame v našom texte z 1. Listu Korintským k temnému a nebezpečnému slovu. Znie:

Kto je chlieb alebo pije Kristov kalich spôsobom nepriateľským voči spoločenstvu, ten sa previňuje na Kristovi. Kto pri jedení a pití nekoná ako to zodpovedá tajomstvu spoločenstva s Kristom, ten privoláva na seba svojím jedením a pitím Boží súd.

Toto slovo znie v Lutherovom preklade takto: “Kto nehodne je a pije, odsúdenie si je a pije.”
A mnohí, nekonečne mnohí nenašli cestu k spoločnému hodu, lebo im v tom zabránil strach, že sú nehodní. Pýtajme sa však ešte raz na hostiny, ktoré Ježiš slávil v Galilei so všeljako otáznymi ľuďmi. Boli svätí? Boli to dobrí ľudia? Boli hodní byť Ježišovými hosťami? Práveže očividne nie. Avšak všetci boli pozvaní.

Jeden im povedal: Ty si mi prijateľný ako spolustolovník, vždy keď prídeš. Prines všetko, čo ťa tlačí a ťaží. Zlož to vonku predo dvermi. Teraz si mojím hosťom a tým je všetko dobré.

Bolo dvanásť najbližších Ježišových priateľov hodných? Áno, a síce, lebo boli povolaní, vyvolení a pojatí (do Ježišových plánov –PP). Nie, hodný nebol nikto, no povolaní, pozvaní a pri stole pohostení boli všetci, ktorí to chceli. To, že počujeme volanie, že poslúchneme pozvanie a zaujmeme miesto pri stole, je jediná hodnosť, ktorú prinesieme so sebou. Ona však postačuje.

Kto je teda pozvaný k Večeri Pánovej? Či to dovoliť rozvedeným, je dnes sporné ešte v mnohých cirkvách. Kto nepatrí do cirkvi, nemá nijaký prístup, samozrejme ani moslim alebo hinduista.

Osobne by som sa hosťa, ktorý predstúpi ku mne pred oltár, nikdy nespýtal, či je kresťan, nekresťan alebo niekto úplne iný. To, že príde, je znakom jeho priania zúčastniť sa alebo k tomu celkom prináležať, a ja by som ho prijal ako hosťa prítomného Krista ako každého iného, a asi by som ho dokonca obzvlášť srdečne privítal.

Zdá sa mi, že cirkev nie je druh domu, do ktorého majú prístup iba členovia spolku, ktorý v ňom sídli, ale je to pohostinstvo na ceste mnohých ľudí. V tomto dome musí byť stôl pre každého, kto hľadá odpočinutie a pokoj, kto chce piť alebo jesť. Keď som na cestách a prechádzam popri takom dome, potom je pre mňa bezvýznamné, k akému národu alebo rase patrí hostiteľ. Chcel by som, aby som smel vojsť a nájsť miesto pri stole, pokiaľ nepôjdem zas ďalej. A keď som hostiteľ, potom sa nepýtam na meno a na pôvod nikoho, kto sa chce v mojom dome posadiť za stôl. Stretnutie medzi hostiteľom a hosťom je stretnutie medzi tým, ktorý si želá čosi na jedenie a tým, ktorý môže na jedenie niečo ponúknuť. To je celý problém interkomúnie.

Týmto prichádzame k rozhodujúcemu bodu. Kto smie rozdeľovaľ (prisluhovať –PP) Večeru Pánovu? Kto smie takejto slávnosti predsedať?

Sme zvyknutí tvrdiť, že prisluhovanie Večere Pánovej je úrad, ktorý môže spravovať len vysvätený kňaz alebo ordinovaný farár.

Čo však hovorí Nová zmluva? Čo hovorí evanjelium? Nezmieňuje sa o tom ani slovom, ani v nejakom vzdialenom náznaku. Keď o tom hovorí 1. List Petrov, čitatelia tohto listu sa majú budovať “ako živé kamene v duchovný dom a vo sväté kňazstvo”, a keď sa pri tom neobracia na zvláštnych nositeľov úradu, ale na všetkých, ktorí žijú v oblasti adresátov tohto listu, potom tým hovorí presne (doslova: exaktne - PP) to, čo bolo v cirkvi neustále rozumené pod “všeobecným kňazstvom.”

Kto pozýva k Večeri Pánovej? Nepozýva k nej ten, kto ju “usporiadava”. Pozývajúcim je sám Kristus a ten, kto Večeri Pánovej prakticky predsedá, je sám pozvaným, hosťom, ako všetci ostatní, nie hostiteľom. A to znamená, že každá kresťanka a každý kresťan má právo sláviť Večeru Pánovu s ľuďmi vo svojom okolí.

Je znamením nádeje, že Večera Pánova, slávnosť svätého hodu dnes, v čase klesajúcej návštevnosti v kostoloch skôr dokáže zhromaždiť viac ľudí ako prv, tiež že dnes má bezpočet rozličných foriem, že okrem svojho zvyčajného miesta – ako doplnok (prívesok –PP) ku službám Božím s kázňou, sa objavuje na mnohých osobitých miestach života zboru. Fantázia a tvorivosť bezpočtu farárov a laikov tvoria neustále nové možnosti, nové miesta a časy, sláviť ju (Večeru Pánovu –PP).

Napríklad tu a tam sa stane, že sa slávi v súvise s krstom. Dieťa je pokrstené. Je prijaté do spoločenstva kresťanov. Dali sme výraz svojim starostiam, svojej láske a spoľahlivosti, láske a spoľahlivosti Božej. Následne sa doma zíde rodina s priateľmi a kmotrovcami. Spoločné jedenie sa potom stane podnetom pre skromnú Večeru Pánovu. Tým vyjadríme: Si u nás vítaný, ty hosť z iného sveta. Pri stole, za ktorým spolu sedíme, máš nájsť lásku, bezpečie a ochranu, ktorú potrebuješ.

A kde zostávajú deti, ktoré prv, ako sa môžu zúčastniť musia mať na mnohých miestach sedem rokov, na iných dokonca štrnásť rokov? Keď je Večera Pánova spoločným jedením, nedostane u nás doma dieťa jesť? Keď si zasadne u nás doma rodina k stolu, pošleme deti na ulicu? Nie, deti patria k tomu istému stolu ako dospelí.

Deti prežívajú prvýkrát spoločenstvo a spolupatričnosť v tom, keď pijú a v tom, že neskôr aj jedia. To, že prijímajú potravu, ktorú má pre nich ich matka, je prvá skúsenosť lásky, ktorá vchádza do ich malého srdca. Bezpečie a ochrana sú denne potvrdzované tým, že niečo, čím ich kŕmi im blízky, milujúci a starostlivý človek, vchádza do ich úst. Čože iné sa deje vo svätom hode pri nás dospelých, ako toto obrátenie sa Božej lásky k nám a toto zasľúbenie života? Nie, tomu rozhodujúcemu môžu deti rozumieť tak primerane ako my, ktorí sa považujeme za oveľa chápavejších.

Keď išla naša malá sedemročná vnučka spolu so svojou rodinou k Večeri Pánovej, nielenže je slávila sama s veľkou vážnosťou a bdelou pozornosťou, ale kŕmila kúsočkom chleba aj svojho medvedíka. A keď uvážimne, že taký maco nie je len nejaký predmet, ale časť detskej duše, potom má dokonca účasť medvedíka na Večeri Pánovej svoj dobrý a dôležitý zmysel.

Tu a tam sa tiež stane, že svadobný pár uchopí počas sobáša v kostole tanier s chlebom a tácku s malými pohárikmi a ide od lavice k lavici ako hostiteľ, ktorý v kostole použije svoje domáce právo a teraz pohostí svojich hostí.

S týmto všetkým prichádzame bližšie tomu, čo bolo zvyčajné v ranej cirkvi prvého obdobia po Ježišovej smrti. Vtedy sa konali tzv. agapé alebo hody lásky. Ktosi pozval k spoločnému jedlu a toto pozvanie vztiahol aj na susedov alebo rozličným spôsobom núdzu trpiacich ľudí a v tomto súvise slávili Večeru Pánovu. A oboje tak splynulo, že bolo len sotva možné rozpoznať hranicu medzi normálnym jedením a svätým hodom.

V našom dnešnom svete aj v našej vlastnej krajine je jedným z najhorších utrpení ľudí ich opustenosť. Má to svoj zmysel pozvať ženy zo zboru, ktoré opustili ich muži, k spoločnému jedlu alebo mužov, ktorých opustili ich ženy, tých, ktorí sú sami, alebo sami vychovávajú (deti –PP) a toto jedlo stvárniť tak, aby nejakým spôsobom poukazovalo na spoločenstvo, ktoré založil Ježiš.
     Nie vždy je nutná veľká liturgia. Stačí, že jedna alebo jeden povie:
     To je Kristus.
     On hovorí: Ja som chlieb.
     Vezmi a jedz!
     Prídem k tebe.
     Som pri tebe.
     Som v tebe.
     Budeš žiť.
     Naveky.
     A potom:
     To je Kristus.
     On hovorí: Ja som víno (vinič –PP).
     Chcem v tebe pôsobiť.
     V tebe zrieť.
     Až kým celkom nebudeš (nespočinieš –PP) v Bohu.
     Živý ako ja. Naveky.

Slávme na tomto Kirchentagu takto pôvodne ustanovenú a pôvodne mienenú Večeru Pánovu. Hovoríme tu o bezpočetných pálčivých záležitostiach tejto doby a  spoločnosti v tomto svete. O práve a bezpráví, o spravodlivosti, o vojne a pokoji, o moci a bezmocnosti. Budeme môcť o tom hovoriť s nádejou na úsudky, ktoré prinesú riešenie len vtedy, keď sa zahrnú všetky myšlienky, ktoré vzkrsnú medzi týmto množstvom ľudí, keď bude počuté a zahrnuté všetko, čo ľuďmi hýbe.

Ak chceme dnes my, kresťania, ukázať svetu, kde by boli schodné cesty, tak budeme musieť zhromaždiť a nasadiť všetky naše sily a nemôžeme vynímať iné názory len preto, že sú iné ako tie naše.

Počiatok spoločného, počiatkom spoločného myslenia, spoločného hovorenia, spoločného zodpovedania medzi kresťanmi je však spoločné jedenie, spoločný život a vzájomné sa uznanie.

Keď chceme nájsť cesty aj v beznádejných, bezvýhľadných záležitostiach, na ktoré je naša doba taká bohatá, potom ich nenájdeme, pokiaľ budeme mať pravdu sami, pokým budeme začínať pri rozdelených stoloch.

Na záver: Tešme sa z toho, že sme na našom Kirchentagu cirkvou, to jest ľuďmi, ktorí sú jeden s druhým a ručia za seba, a premeriavajme to, čo tu hovoríme a konáme podľa jedinej miery: Slova a cesty Krista, podľa ktorého sme pomenovaní.

preložil: Martin Šefranko
 

späť