Cirkev a ekuména
Úvod
História
Kázne
v r. 2008
Kázne v r.
2007
Kázne
v r. 2006
Kázne v r.
2005
Kronika
2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy
na weby
English
Deutsch
Evanjelický
augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk
Cieľom
reformácie je rekreácia nové
Švindeľ s etiketou
Predstavme si, že sa potulujeme medzi regálmi hypermarketu. Do nákupného vozíka vložíme fľašu s etiketou „Budiš – božská chuť minerálky“. Zaplatíme. Doma s hrôzou zistíme, že neobsahuje osviežujúcu vodu, ale nebezpečnú kyselinu. Našťastie pre nás, sme sa z nej nenapili, no švindeľ s etiketou v nás vyvolá silné znepokojenie. Podobné zažil i Martin Luther počas „služobky“ do Ríma. Pobyt v ňom však v Lutherovi zanechal predstavu, že Rím nie je mestom, kde sa človek osvieži „živou vodou Ducha“, ale skôr mestom, duchovnej mŕtvoty. Najmä laxnosť kňazov, ako kyselinová žieravina, rozleptávala cirkevný život. D. Veselý v reformátorovom životopise píše, že kým Luther odbavil jednu omšu, rímski kňazi ich za ten istý čas odbavili 6 aj 7... V Ríme našiel Luther deformované kresťanstvo - švindeľ s etiketou. Namiesto domnelého: Rím – centrum kresťanstva, Luther so sklamaním zistil, že pravdivejším je posmešné príslovie: „Čím bližšie k Rímu, tým horší kresťan.“
Kto je ten, s kým hovoríš?
Táto otázka znepokojila Luthera už krátko po jeho vysvätení za kňaza, pri odbavovaní jednej omše. Odvtedy si uvedomoval, že stojí pred Bohom a nemôže pred Ním obstáť. Tento zmysel pre pravdivý pohľad na svoj život i dianie v cirkvi, prízvukoval reformátor pre duchovný život vlastný aj iných.
„Archeologický nález“
Znepokojenie z vlastnej hriešnosti prekonala Lutherova „archeologická výprava“. Podobne ako archeológ objavuje poklady ukryté pod nánosmi nahromadenými za stáročia, tak Luther pri príprave na prednášky, z hlbín Písma odkryl poklad evanjelia. Keď šiel do hĺbky biblických textov (Ž 31,2c; R 1,16-17), zaskvela sa mu stará vzácna pravda o spravodlivosti pred Bohom: Človek ju nikdy nemôže dosiahnuť vlastným úsilím. Boh ju človeku daruje tým, že mu (hriešnikovi) pripočíta Kristovu spravodlivosť – spásu, ktorú pre nás Kristus získal. Ježiš celým svojím životom, smrťou i vzkriesením ukázal: Boh tu chce byť pre nás. Chce nám dať svoju lásku, darovať spoločenstvo so sebou. Hovoria o tom i biblické správy o Ježišovom stolovaní s tými, ktorých Ježišovi súčasníci považovali za hriešnikov. Keď niekto v končinách, kde Ježiš žil, stoloval s iným, znamenalo to: Človek, s ktorým jem, je môj priateľ. Vierou prijímame, že sme Ježišovi priatelia, že Jeho obeť nás robí pred Bohom spravodlivými.
Reformácia sa týka nielen minulosti, ale aj prítomnosti a budúcnosti
Reformácia znamená obnovu. Myslíme pritom na obnovu cirkvi podľa Božieho slova. Re-formácia je návrat cirkvi do takej podoby – formy, akú jej dal jej Pán (Ef 5,25b-27). - Nie v zmysle návratu k „starým dobrým časom“, veď kresťanská cirkev nikdy nebola ideálna; ale v zmysle návratu k pôvodným nosným myšlienkam, vo forme, ktorá zodpovedá súčasnosti. Je vážnou chybou, ak zabúdame, že obnova cirkvi nie je len čosi, čo sa týkalo 16. storočia, a vonkoncom ju nemožno požadovať iba od rímsko katolíckej cirkvi (Ev. katechizmus pre dospelých).
Reformácia začala znepokojením, človeka nad svojou oddelenosťou od Boha i nad hriešnosťou cirkvi, do ktorej patrí. Reformácia teda nie je samoľúbym oslavovaním dávno zašlých čias, ale tým, čo sa dotýka aj mojej – tvojej, našej prítomnosti. Čím menej by sa reformácia dotýkala našej prítomnosti, tým chmúrnejšiu budúcnosť môže ECAV na Slovensku očakávať. Vezme však, že ak by na Slovensku evanjelickej cirkvi v budúcnosti nebolo, Pán Boh si bude svoje dielo konať cez inú; takú ktorej evanjelium je mocou Božou, nie iba nápisom na „vývesnej tabuli firmy“.
Reformácia je znepokojenie
V Biblii neraz čítame, že reformáciu osobného života i života spoločenstva predchádza znepokojenie (L 3,10; Sk 2,37, 16,30). Čo by nás malo dnes znepokojovať, čo ak naša budúcnosť – osobná i spoločenstva ev. a. v. cirkvi, nemá byť chmúrnou? Aspoň niekoľko podnetov:
Úbohé zásterky vlastnej spravodlivosti (1M 3,7b), ktorými si zakrývame, ako náš život vyzerá v skutočnosti. Máme ich odložiť. Radšej pravdivé znepokojenie ako falošná uspokojenosť. Pred časom som sa rozprával s jedným letničným pastorom. Reč prišla tiež na účasť na službách Božích. Keď som mu na otázku, koľko percent z členov nášho zboru prichádza na služby Božie odpovedal, že priemere 10-13%, spýtal sa, či je to ešte cirkev, keď má prevažnú väčšinu „papierových“, pasívnych členov. Hodnotenie, ktorá cirkev ešte je či už nie je cirkvou ponechám Tomu, ktorý pozná svojich (2Tim 2,19), no je isté, že v nielen otázke účasti na službách Božích, aktívneho, angažovaného kresťanstva, máme dôvody k znepokojeniu.
Stačí sa zmieniť o mimomanželskom súžití nejedného člena cirkvi, ktorá v názve nesie vzácne slovo evanjelium a je zrejmé, že 6. Božie prikázanie je „prečíslované“ na 120. – Asi na takej priečke je v poradí dôležitosti jeho zachovávanie. Centrálne zásada reformácie, že „Biblia pre pravidlom nášho života“, je premenovaná na (s východniarmi povedané): „I tak še da, i tak še da“. Božím prikázaniam dávame „iné čísla“ v zmysle: To, čo Pán Boh hovorí, netreba brať až tak dôsledne. Uniká nám, že zľahčovaním „ciest Božích prikázaní“ – najmä Cesty zvanej Ježiš (J 14,6), sa náš cirkevný život dostáva ak nie „mimo jazdnú dráhu“, tak prinajmenšom mimo cesty vedúcej do dobrého cieľa. Oslabovaním rodín sa oslabuje cirkev i spoločnosť. To nás musí znepokojovať. Veď rodina je základnou bunkou cirkvi i spoločnosti.
Čo robiť? – Nespovedať sa zo zbožnosti. Náš problém často nie je v tom, že nevieme, čo robiť, ale v tom, že hoci to vieme, napriek tomu tak nekonáme. V tej či onej miere to platí o každom. Predsa, viny máme nielen vyznávať, ale s hriechom sa aj rozísť. Nenáleží nám vynášať nad nikým konečný súd, ale zdá sa, že nie iba katolíci, ale aj mnohí evanjelici sa spovedajú zo zbožnosti – preto, že je zbožným zvykom prísť pred sviatkami na spoveď; a nie z dôvodu, že im je vskutku ľúto, že odbočili z Cesty, ktorou je Kristus. K zachovávaniu reformačného odkazu patrí rozísť sa s tým, čo vo svetle Božieho slova rozpoznám ako nesprávne počínanie. Reformácia sa tak rozišla s chápaním omše ako obete, s pokusmi ospravedlniť sa pred Bohom vlastnými zásluhami (prax odpustkov), s nebiblickým prijímaním Večere Pánovej, ktoré nahradila prijímaním pod obojím.
Ak chceme zostať cirkvou reformácie – spoločenstvom obnovovaným Duchom Svätým. potrebujeme dôverovať a byť poslušní Pánovým slovám: „Ja som cesta“ (J 14,6). – Znamenajú, že jedine s Ježišom dôjdeme do cieľa.
Obrazom toho, o čo v našom vzťahu ku Kristovi ide, je príklad z jachtingu. Vietor si jachtár nemôže vyrobiť. Keď však vietor zaveje, začína pre jachtára práca. Musí vytiahnuť plachtu a nastaviť ju vetru. Ani Ducha Svätého si nemôžeme darovať sami. Môžeme však o Neho prosiť (L 11,3). No keď príde a dotkne sa nás, ako Luthera, cez Božie slovo - našou úlohou je napnúť plachtu a nastaviť ju „Vetru“. – Ponúknuť Božiemu Duchu čo najväčšiu plochu „plachty na loďke nášho života.“ Nejde teda o väčšia namáhanie sa v duchovných veciach, azda o bičovanie seba samého ako to robieval kedysi Luther v kláštore. Ide však o otvorenie sa Ježišovi - takému spôsobu života, ktorý nám ponúka žiť v Jeho blízkosti. Cieľom teda nie je konať dodatočne ďalšie veci, byť úplne pri všetkom, čo sa v cirkevnom zbore deje – na to jeden človek nestačí. Cieľom je všetko doterajšie žiť novým spôsobom – vo všetkých oblastiach života žiť s Ježišom Kristom, v Jeho mene. Ježiša máme nasledovať v modlitebnom stíšení, v kontakte s Božím slovom na službách Božích i doma, tiež aj v istej oblasti služby cirkvi. Pomôže nám to žiť v Ježišovej blízkosti. Reformácia má vyústiť do rekreácie. Nie v zmysle pasívneho nič nerobenia, ale v pôvodnom zmysle výrazu „rekreácia“. Ten súvisí s novým stvorením. Cieľom reformácie je nové stvorenie, obnovený Boží obraz v nás. Ako píše K. Klein: „Hriešnosť nie je to jediné, čo sme zdedili. Dejiny mám ukazujú aj opačné úsilie, poctivé úsilie o zmenu zmýšľania, o pokánie. I v tomto diele je osobná i spoločenská zodpovednosť každého z nás nezastupiteľná“, ak má naša ev. cirkev pokračovať v zmene zmýšľania – ak má zostať cirkvou reformačnou.
Martin Šefranko